texty a básne

SVK ENG


=== ja ===
uvítanie
o mne
cv
publikácie
kde som doma
=== výučba ===
vypočítateľnosť
algoritmy a d.š.
pokroč. ef. algo
rýchlostné
roč. projekty
záverečné práce
=== tvorba ===
literárna
poznámky
prednášky
matfyzná
linux a programy
arktická voš
=== ostatné ===
IOI syllabus
obrazy starého otca

Rozprávka o hasnúcom fénixovi

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden svet. Celkom taký ako ten náš. A možno trochu iný. A možnože to bol ten náš, ktovie. No a v tomto svete žilo jedno dievčatko. Také úplne obyčajné, ako každý z nás. So svojimi starosťami aj radosťami, so svojimi snami a predstavami... Každý z nás má predsa kopec rôznych predstáv, či nie? Ona si kedysi, keď bola ešte malá, vysnívala fénixa.

Nik už nevie, ako ju to prvýkrát napadlo, ani len ona nie. Najskôr si ho zapamätala z nejakej rozprávky, ktorú jej čítala mama. Keď bola prechladnutá a musela celé dni ležať, začala si jeden večer predstavovať, že priletí fénix, veľký vták s plamenným perím, a zohreje jej hrdielko, aby nebola chorá. Ako áno, ako nie, tú noc vo sne naozaj fénix priletel, opatrne sa jej obtočil okolo hrdla ako veľký šál a ona zacítila jeho teplo. Keď sa ráno zobudila, po boľavom hrdle nebolo ani stopy.

A od tej doby bol fénix jej nerozlučným priateľom. Vždy, keď ju večer čo i len škriabalo v krku, vedela, že vo sne priletí fénix a všetko bude v poriadku. Fénix ju ani raz nesklamal a mama sa nestačila radovať jej pevnému zdraviu. Až raz...

Celý večer akosi pokašliavala, tak jej mama spravila teplý čaj a poslala ju do postele. Neprotestovala, v duchu sa už tešila na to, že znova vo sne uvidí starého známeho. Aké však bolo jej prekvapenie, keď sa jej konečne podarilo zaspať! Fénix síce priletel, ale... sám vyzeral akýsi chorý. Toto nebol fénix, na akého bola zvyknutá -- kedysi horel jasným plameňom, zatiaľ čo teraz jeho perie iba matne svietilo, len kde-tu preblysol plamienok ako kedysi. "Fénix! Čo sa ti stalo?" opýtala sa ho. Neodpovedal, nikdy nič nehovoril, len sa na ňu smutne pozrel. Potom sa jej ovinul okolo krku, primkol sa k nej tesnejšie ako kedykoľvek predtým, ale cítila, že to nie je ono. A keď sa ráno zobudila, bolelo ju hrdlo.

"Obleč sa, ideme k doktorke." rozhodla mama po pohľade na teplomer. Čakáreň bola takmer prázdna, takže nečakali dlho. Doktorke stačila zbežná prehliadka. "Má zapálené priedušky, nevyzerá to dobre." Predpísala jej lieky a s povzbudivým "Pi veľa čajíku a poriadne sa vypoť." ju poslala domov.

Ľahla si do postele a snažila sa zaspať. 'Príde fénix a všetko bude v poriadku.' utešovala sa v duchu. Keď konečne zaspala, fénix naozaj priletel. Vyzeral však ešte horšie ako predchádzajúci deň, väčšinu času už nesvietil vôbec. A ani nehrial, uvedomila si, keď ju až striaslo od chladu.

Mama, sediaca vedľa jej postele, jej vymenila obklad na rozpálenom čele a siahla po telefóne. O pár minút prišla sanitka. "Spravili ste dobre, že ste zavolali, vezmeme ju hneď do nemocnice." konštatoval privolaný lekár, keď ju uvidel. "Vyzerá to na zápal pľúc." dodal. O chvíľu na to už ju aj jej mamu viezla sanitka, ale ona si to už neuvedomovala.

Sen pokračoval. Stále pred sebou videla fénixa, ako na ňu smutne pozerá. Bol to hrozný pohľad, ako tam tak stál, chorý a zúbožený. "Musíš nám pomôcť!" prehovoril odrazu. Zarazilo ju to natoľko, že chvíľu nebola schopná preriecť ani slovo. "A-ako pomôcť? A komu vlastne?" opýtala sa po chvíli zmätene. "Poď so mnou, prosím ťa, všetko ti vysvetlí." "Vysvetlí? Kto?" pýtala sa ďalej. "Poď!" povedal fénix nástojčivo a otočil sa, aby mu mohla vyliezť na chrbát. Poslúchla, pevne sa ho chytila a zatvorila oči. Leteli len kratúčko. Keď pristál, obzrela sa prekvapene okolo seba.

Stála na trávnatej lúke na vrchu akéhosi kopca a pred ňou sa ako na dlani rozprestierala krásna krajina. Údolím tiekla riečka, neďaleko od jej trávnatých brehov začínal hustý les, siahajúci až po úpätia kopcov, ktoré údolie obkolesovali. Ani stopy po ľuďoch, aspoň na prvý pohľad to tak vyzeralo. Všetko vôkol nej jej pripadalo povedomé. 'Oproti na kopci by mal stáť hrad.' pomyslela si. Ani ju neprekvapilo, keď zdvihla pohľad a naozaj zazrela majestátne vyzerajúci hrad. Fénix sledoval jej pohľad. "Tam ideme. Nasadni." povedal, keď zistil, že si všimla hrad.

Opäť sa vzniesli, ale tentokrát už let nebol taký príjemný. Fénix letel nízko nad zemou a čím ďalej, tým kŕčovitejšie mával krídlami. Blížili sa práve k rieke, keď sa zrazu bez akéhokoľvek varovania o niekoľko metrov prepadli. Fénix pozbieral posledné sily, zúfalým mávnutím krídel pád zastavil a pokračoval v trhanom lete ponad rieku. Nad druhým brehom takmer okamžite padol na zem. Preletela cez jeho hlavu a dopadla do mäkkej trávy na brehu. Keď sa spamätala, vstala a otočila sa k nemu. Fénix ležal na zemi, pŕchlo mu perie a triasol sa. Skúsil nadvihnúť hlavu, otvoril zobák, ale na viac mu sily nestačili. "Neboj sa, nájdem pomoc! Tak rýchlo ako to pôjde!" pohladilo ho dievčatko.

Rozhliadla sa okolo seba. Stála na brehu rieky, takmer presne uprostred údolia. V ďiaľke pred ňou sa črtala silueta hradu. Áno, tam určite nájde pomoc. Len ako sa tam čo najrýchlejšie dostať? Až teraz si všimla, že zblízka už les nevyzerá tak krásne ako zhora. Mnohé stromy v ňom začínali vysychať, iné napadli parazity... a niečo sa jej na ňom zdalo divné, len to nevedela pomenovať. Rozhliadla sa okolo seba, podrobne skúmala všetko, čo videla, ale na príčinu svojho pocitu neprišla. Pokrčila plecami a rýchlym krokom vyrazila k hradu.

Cesta neubiehala príliš príjemne. Lesom sa síce vinul chodníček vedúci takmer priamo ku hradu, ale scenéria ju príliš netešila. Všade ten istý pohľad. Práchnivejúce stromy, zoschnutá žltá tráva, všetko nehybné a jednotvárne. Umierajúce.

Konečne hrozný les skončil a k bráne hradu zostávalo len pár krokov. Brána bola zavretá a široko-ďaleko stále nikoho nevidela. Zabúchala na ňu, zadunelo to, až sa strhla. Až vtedy si uvedomila, čo jej bolo celý čas také zvláštne. V lese bolo úplné ticho. Ani vtáčika, ani chrobáčika, nič.

Brána zavŕzgala a pootvorila sa. Z celej sily do nej zatlačila, ale brána sa už ani nepohla. Musela sa dovnútra doslova prepchať. Nakoniec to ale nebolo také strašné, len si trochu poškriabala nohu.

Stála na nádvorí pri malej fontánke. Socha v nej bola krásna, dokonalý pár delfínov. Fontánka však bola zanesená machom a suchým lístím, po vode v nej už nebolo ani stopy. A stále nikde nikoho -- kto jej ale otvoril tú bránu? "Haló? Je tu niekto?" opýtala sa, nie práve nahlas. Akoby sa bála, čo jej odpovie. Ale jedinou odpoveďou jej bolo ticho, ktoré opäť pohltilo celý okolitý svet.

Skoro vyskočila, keď sa jej za chrbtom ozvali kroky. Z maličkých dvierok v rohu nádvoria k nej kráčal chlapec, asi v jej veku. Jeho šaty pôsobili honosne, avšak ich farby boli akési vyblednuté. Na strapatých vlasoch mu sedela tenučká zlatá koruna, po boku mal meč.

"Vitaj! Ani nevieš, aký som rád, že si prišla!" usmial sa na ňu.

"My sa poznáme?" zarazila sa. Na druhý pohľad jej naozaj začal pripadať povedomý, ale nevedela si spomenúť, kde ho už mohla vidieť.

"Ja ťa poznám. Ty mňa vlastne tiež, len ti musím všetko vysvetliť. Neboj sa, nič ti tu nehrozí..." dodal, keď si všimol jej nedôverčivý výraz.

"Fénix..." začala, no prerušil ju.

"Viem. Nemám mu ako pomôcť. Ale poď prosím so mnou, musím ti niečo ukázať."

Prešli malými dvierkami. Za nimi bolo točité schodište, ktoré sa tiahlo až kamsi veľmi, veľmi vysoko. Nebola si tým istá, ale zvonka jej hrad pripadal o dosť nižší. Ako áno, ako nie, na konci schodov boli pevné dubové dvere a za nimi obrovská miestnosť. Nevedela si predstaviť nič, čo by sa od hradu mohlo viac líšiť. Miestnosť bola plná rôznych prístrojov, monitorov a inej techniky. Väčšinu z vecí, ktoré videla, nedokázala ani len pomenovať. Všetko tam blikalo, každú chvíľu niekde niečo píplo. V strede miestnosti sa otáčala zelenomodrá guľa a okolo nej sa vznášalo nespočítateľne veľa objektov rôznych tvarov a veľkostí. Kovový lesk celej miestnosti jej pripadal neskutočný -- veď len pred chvíľou stála na nádvorí stredovekého hradu!

"Kde to som?" opýtala sa nesmelo.

"Toto je Centrum," odpovedal jej chlapec. "Ale to si asi nechcela vedieť..." dodal po chvíli. "Toto celé je... u vás tomu vedci hovoria paralelný vesmír. Aj keď parazitný by bolo výstižnejšie. Existuje len vďaka tomu vášmu a kvôli nemu teraz aj umiera."

"Nerozumiem ti ani slovo..." pokrútila hlavou smutne.

Zamyslel sa a po chvíli začal rozprávať. Hovoril omnoho pomalšie, váhal nad každým slovom. "Vieš... ľudia odjakživa mali predstavy. Bohov. Strašidlá. Lochneskú príšeru. Deda Mráza. A všetky tieto predstavy museli niekde existovať. Preto pri vašom svete neustále vznikajú ďalšie malé svety, svety vašich predstáv a snov."

"Takže všetkými tými zložitými slovami chceš jednoducho povedať, že teraz snívam?"

"Nie je to až také jednoduché." odvetil chlapec a pokračoval. "Tvoj sen by nestačil ani na svet veľkosti zápalkovej škatuľky. Sila predstavy je v počtoch. Čím viac ľudí predstave verí, tým je silnejšia. Keby si videla Diov svet v čase najväčšej slávy, to bolo niečo!"

"Diov?" zatvárila sa zmätene.

"Starý grécky boh. Kedysi v neho veril skoro celý svet."

"A vďaka tomu mal on svoj svet?"

"Presne tak, a aký krásny! Ale ani tento náš svet nebýval na zahodenie. Kedysi sa to tu len tak hemžilo drakmi, princeznami, vodníkmi a neviem čím ešte. Ale dnes? Videla si sama."

Spomenula si na smutný umierajúci les, na svojho fénixa, bezvládne ležiaceho na brehu rieky, na hrozné ticho, ktoré halilo celý kraj. "Čo sa preboha stalo? Nejaká kliatba?" bolo jediné vysvetlenie, ktoré ju napadlo.

"S kliatbou by sme si ľahko poradili, toto je stokrát horšie. Náš svet zaniká. Ľudia v nás prestávajú veriť. Máloktoré dieťa dnes siahne po starej rozprávke, radšej čumia v televízií napríklad na malé pískajúce potvory, ktoré sa medzi sebou bijú. Videl som pár tých nových svetov a bojím sa ich -- skoro všetky sú plné zla a násilia! A kým oni rastú, náš svet chradne a umiera. Skúšal som snáď všetko, ale nič nepomáha..."

Zrazu dostala nápad. Nebolo to bohviečo, ale čím dlhšie nad ním rozmýšľala, tým si bola istejšia, že to naozaj bude fungovať. Usmiala sa.

--- --- ---

"Doktor! Doktor, prebrala sa!" vykríkla jej mama, keď dievčatko náhle otvorilo oči a prístroje okolo nej začali omnoho veselšie pískať. "Mami... budem spisovateľka..." zašepkalo dievčatko. "To vieš, že budeš, srdiečko..." pohladila ju mama po vlasoch, "ale teraz tíško lež a odpočívaj. Všetko bude v poriadku."

Dievčatko opäť zaspalo, tentokrát už pokojným a ničím nerušeným spánkom. "Spisovateľka." pokrútila mama hlavou. "Minule to bola kaderníčka, predtým kozmonautka... Som zvedavá, čo si vymyslí nabudúce." Ale žiadne nabudúce sa už nekonalo. A určite si viete predstaviť jej prekvapenie, keď o týždeň čítala prvé dielo svojej dcérky -- rozprávku o hasnúcom fénixovi.