texty a básne

SVK ENG


=== ja ===
uvítanie
o mne
cv
publikácie
kde som doma
=== výučba ===
vypočítateľnosť
algoritmy a d.š.
pokroč. ef. algo
rýchlostné
roč. projekty
záverečné práce
=== tvorba ===
literárna
poznámky
prednášky
matfyzná
linux a programy
arktická voš
=== ostatné ===
IOI syllabus
obrazy starého otca

Kde spavájú električky?

(Sen venovaný všetkým, ale niektorým viac)

Motto: Básnik chcel týmto dielom povedať niečo iné, ale nepodarilo sa mu to...

Je pol piatej ráno. Nie, to ešte nie je sen, naozaj je pol piatej ráno. To je krutá realita. A mne sa už únavou zatvárajú oči po prebdetej noci. Ale ešte si uvedomujem, že mám v ruke pero, ešte som si vedomý toho, že niečo píšem, ešte som...

Stojím na zastávke. Prichádza električka. Zastáva, otvára dvere. Nehýbem sa a hľadím do zeme. Viem, že by som mal nastúpiť. Ale bojím sa. Bojím sa toho, čo sa mi všetko v takej električke môže stať. Ale naozaj by som mal nastúpiť. Zdvíham pohľad od špičiek mojich nôh na električku. Tá práve zatvára dvere a smutne odchádza.

Ako odchádza, prúd vzduchu za ňou po zemi posúva zahodené lístky. A silnie, začína ma šľahať do tváre, pomaly sa mení na víchor. Otáčam sa mu chrbtom, niečo ma doňho začína bodať. Štípu ma oči, musím ich mať zakryté. Zrazu všetko prestáva. Odkrývam si oči a vidím, že stojím na púšti. Na vrchu duny. Asi míľu predo mnou leží malá zelená oáza, všade inde naokolo je púšť. Nad oázou vo vzduchu sa vznáša akási krajina. Fatamorgána, uvedomujem si. A viem, čo je to za krajina. Je to miesto, kde spávajú električky. Miesto, kde je každý šťastný. Miesto, ktorého hľadanie je zmyslom života. Podvedome kráčam bližšie a bližsie. Obrysy krajiny, doteraz nejasné, sú s každým krokom ostrejšie a ostrejšie. Onedlho už budem tak blízko, aby som spoznal, kde túto krajinu hľadať. Už snáď len desať krokov. Už len deväť, už len...

Krajina v tom okamihu mizne. O pár sekúnd nato mizne aj púšť. Opäť som na akejsi ceste. Idem okolo zastávky. Oproti ide električka. Zastáva vedľa mňa a otvára dvere. Začína sa mi točiť hlava. Zatváram na chvíľu oči. Keď som ich otvoril, som vnútri v električke. Ani poriadne neviem, ako som sa dostal dnu. Ale neľutujem, ba priam naopak. Sadám si na sedadlo, pozerám z okna, obzerám si celú električku, dotýkam sa jej. O toto som celý čas prichádzal. Ale časom nadšenie ustupuje a mizne, dokonalosť električky sa v prúde času rozplýva. O čo krajšia bola tá, ktorá práve prešla okolo v protismere? Nie, už to tu dlhšie nevydržím! Naťahujem sa a chytám dôverne známu červenú rúčku. Prudko za ňu trhnem.

V tom okamihu sa opäť všetko zmenilo. Stojím za električkou na koľajách. Má zatvorené dvere a pohýňa sa preč. Najskôr len pomaly, potom rýchlejšie a rýchlejšie mizne do diaľky, do hmly, už sú z nej len červené svetielka a aj tie svietia čím ďalej, tým slabšie. Chcel by som ju dobehnúť. Mám pocit, že som sa nerozhodol správne. Mám pocit, že som za ňou mal bežať, že by som ju možno dobehol... Ale už je prineskoro, svetielka už zmizli v hmle a tam ich už nik nikdy nenájde.

Viem, že tu nemôžem zostať stáť. Otáčam sa a vydávam sa opačným smerom. Popri koľajách. Pár metrov predo mnou stojí na zastávke električka. Tá, ktorá pred chvíľou išla oproti. Má zatvorené dvere. Pribieham a stláčam tlačidlo vedľa dvier. Električka po chvíli otvorila dvere a pustila ma dnu. Doslova dnu vbieham, aby si to nerozmyslela, aby mi nezavrela dvere pred nosom. Podarilo sa. Opäť sa veziem, je to ešte krajšie ako predtým. No niečo sa mi pomaly prestáva páčiť. Najskôr to je len niečo na okraji vedomia, no časom sa to stáva zreteľnejšie a zreteľnejšie. Niečo tu nefunguje a ja neviem, čo s tým. Natoľko sa v električkách nevyznám... A tak len krčím plecami. Ničomu tým nepomáham. Električka zastáva a otvára dvere. Viem, že by som mal vystúpiť. Chcem niečo spraviť, chcem tomu zabrániť, ale neviem čo, neviem ako... Vystupujem a zatváram oči pred návalom sĺz. Tak ani táto električka ma tam nedoviezla. Ale ktorá potom? Ktorej môžem dôverovať? Ktorá ma nesklame? Azda táto? Omyl. Neskúsim túto? Nie, radšej nie... Zatváram oči a skláňam hlavu do dlaní.

Opäť otváram oči. Stojím na púšti. Všade predo mnou je piesok. Viem, že za mnou leží oáza. A viem, že nad ňou je fatamorgána. Obraz vysnívanej krajiny, kde spávajú električky. Ale neotáčam sa! Nechcem ju vidieť! Nechcem s ňou už mať nič spoločné, už som sa pre ňu naplakal dosť. Aj tak neexistuje. Aj tak je to len prelud. A nech si navrávam, čo chcem, aj tak v podvedomí viem, že skôr či neskôr sa otočím a rozbehnem k oáze. Urobím to, pretože musím. Pretože to všetci musíme, každý z nás ju musí a bude hľadať celý život. Aj keď ho to bude stáť ešte raz toľko bolesti, aj keď ho to bude stáť život, toto hľadanie sa nedá vzdať. Nech si jeho cieľ každý volá ako chce, trebárs svätý grál, zakaždým ide o to isté. Ide o to nevzdať sa nádeje...

Otáčam sa a bežím k oáze. Pár krokov pred ňou fatamorgána mizne. Stojím opäť pár krokov od koľají. Predo mnou stojí krásna električka. Pomaly a váhavo prichádzam k nej. Ešte stále si nie som istý svojou pravdou. Ešte si nie som istý, či už mám dosť síl vydržať ďalšiu bolesť. Ale nemôžem čakať, nemôžem! Musím to skúsiť! Zdvíham ruku a stláčam tlačidlo pri dverách. A čakám. Otvoria sa alebo nie? Bude toto moja električka, tá, ktorá ma odvezie až do hľadanej krajiny? Alebo... alebo opäť skončím na púšti s hlavou v dlaniach, otočím sa a pôjdem ďalej. Neviem. Naozaj neviem. Ale viem, už viem, že to nevzdám. Nikdy.

Tie hodinky budú asi pokazené. Prisahal by som, že len pred chvíľou na nich bolo 4:37 a nie 5:37 ako teraz... No ale tak či tak je najvyšší čas ísť spať.