texty a básne

SVK ENG


=== ja ===
uvítanie
o mne
cv
publikácie
kde som doma
=== výučba ===
vypočítateľnosť
algoritmy a d.š.
pokroč. ef. algo
rýchlostné
roč. projekty
záverečné práce
=== tvorba ===
literárna
poznámky
prednášky
matfyzná
linux a programy
arktická voš
=== ostatné ===
IOI syllabus
obrazy starého otca

Duševná porucha

Cvak.

Explózia dojmov. Svetlo, farby, zvuky, pohyb. Začal existovať svet. Alebo som začal existovať ja? Možno jedno, možno druhé. A možno oboje. Postupne si začínam uvedomovať dianie okolo seba. Človek sediaci v opačnom rohu miestnosti v kresle. Pocit deja vu. Odkiaľsi sa ozýva reč. Pocit, že toto tu už naozaj bolo. Istota, že nemohlo - veď svet len teraz začal existovať! Tá reč je moja, niečo práve rozprávam. Kvetiny vo váze na stole. Zaujímavé, nemôžem sa ani pohnúť. Zvláštne, že pritom môžem rozprávať. Žalúzie na okne sú zaprášené. Zvláštne, že nemám šajn, čo vlastne rozprávam. Ten človek mi doslova visí na perách, počúva každé moje slovo. Asi sú to gerbery.

Zarazím sa. Niečo sa zmenilo. Niečo... tu chýba. Hm... Ale samozrejme, je ticho! Prestal som rozprávať. Teraz by som sa mohol...

Cvak.

Dojmy zmizli. Tma, ticho.

Pomaly plynie čas. A keď ho už pekný kúsok uplynul, zrazu...

Cvak.

Explózia dojmov. Svetlo, farby, zvuky, pohyb. Začal existovať svet. Nejasne si uvedomujem, že to nie je prvýkrát. Svet tu bol aj predtým. Začal som teda existovať ja? Ako to, že si to potom pamätám? Nedáva mi to zmysel. Stále sa nedokážem pohnúť, nech sa snažím, ako chcem. Začal som rozprávať. Nedá sa nič robiť, je čas na ďalší prejav. Tentokrát sú v miestnosti traja. Jeden mi pripadá povedomý, asi štyridsiatnik, sedí v kresle, zvyšní dvaja sú mladí, sedia na koberci a držia sa za ruky. Všetci traja sú ako v tranze. Nedokážu odo mňa odtrhnúť oči, hltajú každé moje slovo. Ktovie, čím to je. Možno preto som tu. Preto, že to dokážem. Tie gerbery už začínajú vädnúť, bolo by načase ich...

Cvak.

Opäť ticho a tma, opäť svet prestal existovať.

Kdesi v tom neexistujúcom svete na stene tikajú hodiny. Odmeriavajú sekundu za sekundou, minútu za minútou. S úderom siedmej hodiny vyletí kukučka a...

Opäť explózia dojmov. Svetlo, farby, zvuky, pohyb. Môj svet opäť začal existovať. Som zvedavý, kto to bude tentokrát. Mladý chalan, ten z minula. Známy výraz tváre. Jemne prikyvuje po každej mojej vete. Gerbery už niekto vyhodil, inak nič nové. Začal som sa počúvať. "... vyrieši všetky tvoje problémy. Ak zavoláš do 24 hodín na číslo..." Nedáva mi to príliš zmysel. Odkiaľ sa to vlastne vo mne berie? Prečo to rozprávam? "Vstúp do druhého piliera dôchodkovej reformy, môžeš na tom len získať!" Chalan stále prikyvuje, súhlasí so všetkým, čo mu hovorím.

Tma. Svetlo. Tma. Svetlo. Čas plynie. Neviem, ako dlho trvá tma, ale moje životy (tak som si zvykol nazývať obdobia, kedy vnímam svet) sú čím ďalej, tým dlhšie. Robím počas nich jediné, čo v mojej situácii môžem - počúvam sa. Ale stále som ešte nepokročil ani o krok. Neviem, kto som. Prečo som tu. Odkiaľ sa mi berú v hlave všetky tie vety. Prečo musím tým chudákom... vymývať mozgy, inak sa to nedá nazvať. Jedno musím uznať, nech to má na svedomí, kto chce, vymyslené to má dobre. Funguje to a ja s tým nič nezmôžem.

Alebo predsa?

To by v tom bol čert, aby som nedokázal ovládnuť svoje telo. Doteraz som sa sústredil na pohyb, to bola možno chyba. Musím začať práve rečou. Hneď v ďalšom živote idem na to.

Prvé tri pokusy boli neúspešné. Ale potom, pri štvrtom, som pocítil, akoby sa vo mne niečo slabulinko pohlo. Reč síce plynulo pokračovala, ale dodalo mi to nádej. Napínam vôľu zo všetkých síl, sústredím sa na jediné - mlčať. A skutočne, posledná slabika vety sa jemne zachvela. Pôjde to. Tréning spraví majstra.

A čas plynie ďalej, staré životy končia, nové začínajú... Už dokážem prerušiť svoju reč skoro na dve sekundy! Prišiel som na to, že jednoduchšie ako mlčať je pokúsiť sa zároveň hovoriť niečo iné, čím vznikne nezrozumiteľné chrčanie. Šum. Skúšal som sa pohnuť, no stále bezvýsledne. Vo váze pribudol karafiát.

Ďalší život. Koľký už? Desiaty, stý, tisíci? Prečo ja?

Dnes to vyzerá výnimočne. V miestnosti sú všetci piati, ktorých som za všetky tie životy spoznal. Teda, príliš o nich neviem, mená a pár detailov, ktoré občas prehodili, inak nič. Počúvam reč, ktorá sa zo mňa plynulo valí, tak ako vždy. Ale dnešný obsah reči je iný. "... rýchly a humánny zásah... Vojna proti terorizmu sa týka nás všetkých. Správny patriot vie, kde je jeho miesto. Nedopustí, aby našu krásnu krajinu nepriateľ dotrhal bombami! Si aj ty patriot? Alebo sa dokážeš potom pozrieť deťom do očí, keď sa ťa s plačom opýtajú, prečo si nebránil našu vlasť, keď sa to ešte dalo zastaviť? Zaisti im šťastnú budúcnosť, vstúp do armády! Potrebujeme ťa!"

Toto je ono, uvedomil som si. Kvôli tomuto to celé... Musím to zastaviť! A nie len na dve sekundy, úplne! Veď na mne závisia životy týchto ľudí! Celú vôľu musím sústrediť do jedného bodu. Ticho. Už ani slovo. Ani hlások. Vydržím... bolesť... Bolesť... AAAAaaaaa, rozletí sa mi hlava! Nemôžem... Musím... Vydržať! TICHO!

Niečo sa vo mne zlomilo. A bolo ticho. Už ma nič nenútilo rozprávať. Vyhral som. Vyhral!

Bolo ticho.

A pomaly... prišla aj jeho kamarátka tma.


Epilóg.

Prešlo 24 hodín. V miestnosti opäť sedelo päť ľudí a sledovalo nový televízor. Ten starý, pokazený ešte stále ležal v kúte, nik sa zatiaľ neobťažoval ísť ho vyhodiť. Cez okraj vázy smutne visel zvädnutý karafiát.