Teória univerzálnej odpovede
[ Potreba univerzálnej odpovede ]
Určite sa už každý z vás stretol s nasledovnou situáciou: Práve ste boli hlboko zamyslení (rozumej: práve ste zaspávali od nudy), keď tu zrazu ste sa strhli a zistili, že niekto na vás hľadí a čaká, že niečo poviete. V takomto prípade mlčanie väčšinou znamená prehru, neúspech či vyhodenie zo skúšky. Alebo inými slovami, nemáte čo stratiť, ak odpoviete. Ale uznáte iste sami, že napríklad na skúške z analýzy nemá veľmi zmysel na prepočutú otázku odpovedať slovami "Prosím si jeden červený karafiát." Hodilo by sa, aby naša odpoveď vyznela vierohodne, čiže aby pýtajúci sa nadobudol dojem, že naozaj odpovedáme na jeho otázku. No a tu prichádza do hry pravdepodobnostné hľadisko -- naša odpoveď je tým lepšia, na čím viac možných otázok odpovedá. Ideálna je samozrejme univerzálna odpoveď, čiže odpoveď na všetky možné otázky. Okrem práve uvedeného príkladu si každý iste vie predstaviť mnoho ďalších životných situácii, v ktorých by sa univerzálna odpoveď dala s úspechom využiť.
[ Hľadanie univerzálnej odpovede ]
Hľadanie univerzálnej odpovede nám môže významne zjednodušiť, pokiaľ vieme zúžiť okruh možných otázok. Cena za to je nepoužiteľnosť tejto odpovede v iných situáciách. Napríklad univerzálna odpoveď na už spomínanej skúške z analýzy bude veľmi pravdepodobne nepoužiteľná na hokeji či v autoškole. Opäť musím zdôrazniť, že ideálne by bolo nájsť úplne univerzálnu odpoveď. Tu vás bohužiaĺ musím trošku sklamať, keďže univerzálna odpoveď ešte nebola nájdená. Ako ale ukážem v tejto práci, už sa k nej podarilo priblížiť dostatočne na to, aby sa výsledky bádania dali využiť aj v praxi.
Keď hovoríme o hľadaní univerzálnej odpovede, nesmieme zabudnúť spomenúť, že už dávnejšie sa blízkou problematikou zaoberal tím sovietskych vedcov. Tí sa však problémom zaoberali z nesprávnej strany -- snažili sa nájsť nezodpovedateľnú otázku, ktorú by napríklad následne mohli s úspechom využívať učitelia na všetkých typoch sovietskych škôl. Prielom vo výskume nastal, keď si čelní predstavitelia sovietskej armády uvedomili, že nezodpovedateľná otázka by sa dala využiť v armáde -- nasadiť ju do hlavy americkým špiónom a tak efektívne paralyzovať takmer celú americkú armádu. Od tej chvíle bol výskum prísne utajovaný a štedro financovaný. A práve štedré financovanie tohto vopred na neúspech odsúdeného výskumu sa stalo jedným zo základných kameňov súčasnej ruskej ekonomickej krízy.
[ Doteraz známe výsledky ]
Na úvod si treba uvedomiť, že za univerzálnu odpoveď nemôžeme vyhlásiť žiadnu zo základných odpovedí typu áno, nie či ďakujem. U odpovedí áno a nie nielenže sa nehodia ako odpoveď na mnoho otázok, častokrát pokiaľ sa očakáva jedna z odpovedí áno a nie, je tá druhá veľmi nevhodná. A ako najsilnejší argument môžeme uviesť prakticky jediný úspech už spomínaného tímu sovietskych vedcov, a to otázku: "Prestal si už biť svojho psa?", na ktorú sa nehodí ani jedna z týchto odpovedí.
Lepšie už pôsobia odpovede typu "Neviem.", "Nie som si istý...", "Zdá sa mi, že som o tom už niekde počul.", ale je ľahké uvedomiť si, že ani tieto odpovede nevyhovujú, a navyše vzbudzujú o nás nežiadúce dojmy. My chceme vzbudzovať dojem, že nielenže vieme, o čom je reč, ale že sa v tom dokonca skvele vyznáme. Ako na to? Riešme najskôr jednoduchšiu úlohu: Ako odpovedať, ak vieme otázku?
[ Odpoveď na známu otázku ]
- Vieme odpoveď -- vyhrali sme, odpovieme.
- Nevieme odpoveď. V tomto prípade je viacero možných riešení.
- Transformácia otázky. Zodpovieme otázku pomocou nám známych vedomostí. Tento postup sa najľahšie objasní na príklade: "Anatómia slona. Slon je veľké zviera. Dorastá do hmotnosti až pol tony. A preto keď taký slon stúpi na žabu, rozpučí ju. No, a na takej rozpučenej žabe nás okamžite upútajú mnohé veci -- počnúc dobre vyvinutým priečne pruhovaným svalstvom na zadných končatinách..."
- Kolektívne podvedomie. Tento názov pochádza od anglického pojmu collect, čiže zbierať. Ide o metódu, keď z vedomí v okolí sa nachádzajúcich jedincov čo najnenápadnejšie pozbierame časti správnej odpovede.
- Translokácia otázky. Ide o špeciálny prípad kolektívneho podvedomia -- niekoho iného sa nám danú otázku opýtame a jeho odpoveď povieme potom pýtajúcemu sa. Špeciálnym prípadom translokácie otázky, keď sa zakaždým pýta šéf svojho podriadeného, sa zaoberá tzv. Teória padajúceho hovna.
- Dvojfázový dôkaz. Táto metóda sa ako jedna z mála dá použiť pri písomnej odpovedi. Použijeme jeden list A4. Na vrch si napíšeme tvrdenie, o ktorom vieme, že je pravdivé a z ktorého budeme vychádzať, na spodok tvrdenie, ktoré chceme dostať. Postupne začneme upravovať horné tvrdenie tak, aby sa čo najviac podobalo na spodné, a to až kým sa nedostaneme do polovice strany. Teraz toto isté zopakujeme odspodu. A keďže posledný riadok prvej časti sa už dostatočne podobá na druhú a naopak, susediace riadky sa na seba budú dostatočne podobať. A to nám už stačí k úspechu -- v drvivej väčšine si totiž pýtajúci sa začne čítať od začiatku a keď dosť dlho všetko sedí, skontroluje ešte koniec a ak sedí aj ten, tak uzná odpoveď za dobrú.
- Pokiaľ sa nedá použiť žiadny z predchádzajúcich postupov,
znamená to, že sme s pýtajúcim sa sami. V tomto prípade už stačí
len opäť rozriešiť dva prípady.
- Pýtajúci sa nevie odpoveď. V takomto prípade odpovieme čokoľvek vierohodné a tvárime sa pritom dostatočne sebaisto. Nato čo najrýchlejšie zmizneme a zistíme si správnu odpoveď. Ak sa neskôr pýtajúci sa príde sťažovať, vyhlásime mu, že si to zle pamätá, že my sme hovorili: A povieme mu správnu odpoveď.
- Pýtajúci sa vie odpoveď -- my ju z neho za pomoci rafinovaných otázok vytiahneme. Táto možnosť už bola rozpracovaná v diele Járu Cimrmana, v ktorom sa tento velikán zaoberal učiteľstvom, takže záujemcov odkazujem na toto skvelé dielo. (V krátkosti načrtnem myšlienku: Jára Cimrman si uvedomil, že deti sú schopné zapamätať si len asi 10% z toho, čo sa učia. Rozdelil preto s genialitou sebe vlastnou preberanú látku na dve časti -- 10%, ktoré mali vedieť a 90%, ktoré naopak vedieť nesmeli. Pri skúške potom rafinovanými otázkami skúšal, či dieťa náhodou nevie niečo, čo vediet nesmie.)
[ Odpoveď protiotázkou ]
Jedna z veľmi dobrých možností je na položenú otázku protiotázkou. Samozrejme nesmie to byť nič typu "Prosím? Prepáčte, nejako som prepočul vašu otázku...", ktorá čo do efektu padá do rovnakej kategórie ako už spomínané "Nie som si istý." Naopak, veľmi vhodné sú otázky typu: "A ináč by to nešlo?" či "Čo presne ste tým mysleli?". Asi najlepším kandidátom z tejto skupiny otázok je otázka: "A to len tak?" Iná veľmi vhodná protiotázka bola použitá na Patavedeckom seminári [Bratislava, december 2000] -- znela: "A vy to odkiaľ viete? Boli ste pri tom? Videli ste to?" Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj reakcie ako "To snáď nemyslíte vážne!". Z nich sa ešte oplatí spomenúť jednu v istých situáciách prakticky využiteľnú odpoveď "Nuž, keď ináč nedáš..."
[ Zistenie otázky ]
Keď sa zamyslíme, použitie odpovede z predchádzajúcej kategórie môže mať dva rôzne dôsledky. Buď pýtajúci sa začne odpovedať na našu otázku a zabudne, že sa pýtal, alebo nám nejakým spôsobom tú otázku zopakuje. A práve na túto úlohu sme sa v ďalšom bádaní zamerali. Za najúčinnejšiu na ľudí, ktorí vás nepoznajú, bola vybratá odpoveď "Môžete prosím vás hovoriť hlasnejšie, ja som si dnes doma zabudol naslúchací prístroj..." Ideálne je hovoriť ju mierne zvýšeným hlasom, akoby ste sa zle počuli, pôsobí to vierohodnejšie. Táto odpoveď samozrejme nefunguje na ľudí, ktorí vás poznajú. Ako sa však ukazuje, aj s tým si vieme poradiť.
[ Stačí presvedčivosť ]
Ako už názov tejto časti hovorí, stačí nám presvedčivosť. Čo s ňou? Vyberieme si ľubovoľnú pravdepodobnú otázku, ktorú sa mohol pýtajúci pýtať a na ktorú vieme odpovedať. (Napríklad pokiaľ pýtajúci sa nemá hodinky, je možná otázka "Koľko je hodín?", alebo na skúške to môže byť ľubovoľná otázka, na ktorú vieme 100% odpovedať -- treba mať aspoň jednu takú v zásobe.) Na túto otázku dostatočne sebaisto odpovieme. Ak sme sa trafili, je to úplne skvelé a vyhrali sme. Ak sme otázku netrafili, opäť sú dve možnosti -- buď si to pýtajúci sa nevšimne (čo je pravdepodobnejšie, ak do našej odpovede šikovne zakomponujeme aj našu otázku, aby mu bolo jasné, čo sa vlastne pýtal) a vyhrali sme aj tak, alebo si to všimne. Toto je práve miesto, kedy treba byť presvedčivý a suverénne mu vyhlásiť, že on sa nás predsa pýtal tú našu otázku. Potom už môžu nastať len posledné dva prípady -- buď si uzná chybu a aj našu odpoveď, alebo tú svoju otázku zopakuje a my môžeme použiť postup z bodu 1, čiže odpovedať na známu otázku.
[ Zhrnutie ]
Neukázali sme síce jedinú univerzálnu odpoveď, ale našli sme algoritmický postup, pomocou ktorého sa dá zodpovedať takmer ľubovoľná otázka. Uvedený postup má k univerzálnej odpovedi dostatočne blízko na to, aby bol použiteľný v praxi a aj preto ho za účelom testovania a vylepšovania už dlhší čas v praxi používam. Treba dodať, že s nemalými úspechmi.