texty a básne

SVK ENG


welcome
about me
cv
publications
personal notes
random stuff
IOI syllabus

Rozprávka o dažďovej víle

Kde bolo, tam bolo, boli dva svety. Jeden taký obyčajný. Ako ten náš. Žili v ňom obyčajní ľudia s obyčajnými radosťami i starosťami. Ten druhý bol trošičku iný. Niektorí by ho radi nazvali parazitný, lebo bez toho prvého sveta nemohol existovať. Ale keby sa poriadne zamysleli, uvideli by, že ani prvý svet nemôže existovať bez tohto druhého. Je to ten svet, ktorý môžete uvidieť, keď takmer úplne zavriete oči a zadívate sa do diaľky pred seba. Ten svet, ktorý môžete uvidieť nad ránom, v chvíľkach, keď ste síce už pri vedomí, ale ešte ste sa nezobudili a neotvorili oči. Ten svet, v ktorom žijú bytosti, ktoré podľa mnohých dospelých neexistujú -- duchovia, škriatkovia, víly a mnohé iné. Deti o nich vedia svoje, ale dospelí si často nechcú nechať vysvetliť, že ten bubák za dverami tam naozaj je vždy, keď sa zhasne...

Zadívajme sa na chvíľu do tohto sveta. Keď sa budete veľmi, ale naozaj veľmi pozorne pozerať, zazriete malú miestnostku, asi tak trikrát tri metre. Je v nej otvorené okienko, pár poličiek s knižkami, postieľôčka a na postieľôčke leží dievčatko. Aspoň na prvý pohľad vyzerá ako dievčatko, asi pätnásťročné, s po pás dlhými blond vlasmi. Spí a trasie sa od zimy, pretože nemá perinku, iba vankúš pod hlavou.

Netrvalo dlho, kým sa zobudila, úplne skrehnutá od zimy. "Bŕŕ..." otriasla sa. Chvíľku jej trvalo, kým sa úplne prebrala. "Kde mám perinku? A prečo je tu otvorené okno? To určite tie malé potvory, s Justínou na čele!" Vybehla na chodbu. Chodba bola rovná a veľmi dlhá. Ani jedným smerom nebolo vidieť koniec a po oboch jej stranách boli v pravidelných rozostupoch dvere, presne také, z akých práve vybehla. A za každými z nich bola izbička, podobná tej, z ktorej práve vybehla. Na chodbe bola tma a ticho. Keby sa lepšie započúvala, bola by možno začula tichý smiech spoza neďalekých dvier. Neurobila to však, namiesto toho vošla späť do izby, zavrela dvere, sadla si na posteľ a rozplakala sa.

Neplakala ani tak zo smútku, ako zo zlosti. Zajtra sa jej určite budú všetky smiať, všetky o tom budú vedieť a ukazovať na ňu prstom. Bude to strašné. Ešte horšie, ako keď jej minule dali do topánočiek húsenice. Musí s tým niečo urobiť. Ale čo? Niečo vyviesť. Niečo, o čom sa bude hovoriť oveľa viac. Ale o čom? Pozrela sa z okna von. Ako obvykle, nič nezazrela, iba nekonečnú hĺbku pred sebou. Z okna sa dalo vidieť akurát tak okolité okná, ale na to sa bolo treba vykloniť a to mali zakázané.

Zrazu jej bolo jasné, čo urobí. Otvorila okno a skočila. Padala a padala, čoraz rýchlejšie, ale po čase si všimla, že svietiace okná sa okolo nej mihajú v akomsi rýchlom pravidelnom rytme a že už padá stále rovnako rýchlo. Napadlo ju, že to nesedí s tým málom, čo vedela z fyziky, ale netrápilo ju to. Padala ďalej... a ďalej... Viac ju začalo trápiť, čo sa stane, keď dopadne a či vlastne vôbec dopadne. Možno by mohla skúsiť padať trochu pomalšie. Nemalo by to byť až tak ťažké. Lietať sa už začali učiť. Keď sa rozletí dohora, malo by to fungovať.

Ako si povedala, tak aj urobila. Rozletela sa dohora a badateľne spomalila. Aj tak jej však nečakaný náraz na zem vyrazil dych a takmer polámal nohy. Keď sa po chvíli pozbierala, všimla si, že sa začalo rozjasnievať a že stojí na trávniku neďaleko akéhosi chodníka. Vyšla naň a vybrala sa po ňom. Onedlho pred sebou zazrela akúsi búdku a pri nej závoru vedúcu cez cestu. Keďže ju nič lepšie nenapadlo, vydala sa smerom k nim.

Prišla až tesne k závore a pred ňou zastala. "Tak čo, slečinka, končíte, končíte?" ozval sa náhle hlas z búdky. Nevedela, čo odpovedať, ale hlas nečakal na odpoveď. "Gratulujem... nech sa páči potvrdenie a palička, želám veľa šťastia." Všetko prežívala ako vo sne. Siahla po veciach, ktoré jej z búdky podala akási ruka, zdvihla sa závora a ona vyšla von a pobrala sa ďalej.

Až keď už bola dobrý kus ďalej, spamätala sa. Pozrela sa na veci, o ktorých si doteraz ani úplne neuvedomila, že ich má. Hneď prvá ju ohromila palička. Bola to faktická kúzelná palička. Zodvakrát takú už videla, ale do ruky jej ju nikdy doteraz nedali. S takmer posvätnou úctou ju odložila do vrecka. Potom rozbalila zhúžvaný papierik, ktorý až doteraz spolu s paličkou roztržito žmolila v ruke. 'Týmto potvrdzujeme, že nositeľka tohto dokladu je plne kvalifikovaná víla a má všetky práva a povinnosti z toho vyplývajúce.'

"Niekde sa musel stať omyl. Museli si myslieť, že som už skončila školu, keď som prišla k tej búdke. No a? Keď som sa tam dostala, to znamená, že už som dosť schopná a mám právo skončiť!" povedala si víla a papier odložila. Ale čo bude ako víla teraz robiť? Zamyslela sa. Musí vyskúšať paličku. Otvorila si náhodné okno do druhého sveta, tak, ako ich to učili a zahľadela sa doň. Po chodníku išli dvaja mladí ľudia. On a ona. Držali sa za ruky a práve išli okolo veľkej mláky. Víla sa zachichotala nad svojím nápadom a mávla paličkou. Spoza zákruty sa zrazu v plnej rýchlosti vyrútil kamión, prefrčal mlákou a zmizol za ďalším rohom. Obaja mladí boli od hlavy po päty mokrí a roztriasli sa od zimy. "To je skvelé, trasú sa úplne ako ja, keď mi tie potvory vzali perinku..." Okno sa zavrelo a malá víla ešte chvíľu stála s privretými očami a šťastným úsmevom. Už vedela, čím chce byť. A keď potom otvorila oči, mala to v nich jasne napísané. Bude dažďovou vílou.

Ako si predsavzala, tak aj urobila. A od tej doby z času na čas otvorila okno do druhého sveta a... ako napríklad teraz: na lístí pod stromami začala skupinka mladých ľudí rozkladať stany, chvíľami niekto z nich pozrel s obavami na mračná, ktoré sa im sťahovali nad hlavou. Kdesi v druhom svete nasledovalo mávnutie kúzelnou paličkou a na zem začali bubnovať prvé kvapky hustého dažďa. Víla sa ešte dlho kochala pohľadom na to, ako moknúc dostavali stany a v lejaku zbehli do krčmy sušiť sa, trasúc sa od zimy. "Bude pršať až do pondelka." povedal jeden z nich v náhlom záchvate jasnozrivosti. Ostatní mu za to vďačne sľúbili, že ak sa mu to splní, hodia ho za to do jazera. "A to sa teda postarám o to, aby sa mu to splnilo..." povedala si dažďová víla v duchu.

A nielen o to sa postarala. Na celom svete sa povážlivo zhoršilo počasie. Pršalo skoro všade, dňom i nocou, keď človek vystrčil nos von na dlhšie ako pol hodiny, takmer zaručene zmokol. A bolo to zo dňa na deň horšie. Víla opäť otvorila okno do druhého sveta a zadívala sa doň. Nasledovalo naučené mávnutie paličkou a z oblohy sa opäť začali valiť doslova prúdy vody. Víla sa s radosťou pozerala na následky svojho kúzla. Raz darmo, tréning robí majstra, za posledný týždeň sa výrazne zlepšila. To už nie sú tie úbohé prehánky ako keď začínala. A keď sa štyria mladí ľudia pod úbohou strieškou, ktorá ich jediná ako-tak chránila pred lejakom, od zimy schúlili a pritisli k sebe, rozosmiala sa nahlas. 'Teraz už aj oni vedia, ako bolo mne, keď mi vzali perinku.' pomyslela si spokojne.

Vyskytlo sa mnoho názorov, čo spôsobuje zlé počasie -- globálna tlaková níž, veľa malých lokálnych tlakových níží, paradox El Niňo, pekelné sily trestajúce ľudstvo, Boh trestajúci ľudstvo, skleníkový efekt, vláda Ruska, vláda Spojených Štátov, a mnohé iné. Všetky mali jedno spoločné. Boli na míle ďaleko od pravdy. Len kdesi... uprostred prírody... ležal v stane chlapec. Jeden z mála tých, ktorí v jeho veku ešte veria (alebo vedia?), že existuje druhý svet. Mal oblečené jedny zo svojich posledných suchých šiat, ležal v spacáku a bol unavený. Niet divu, o pár hodín bude už ráno. Daždivé.

Privrel oči a zahľadel sa kamsi do diaľky. Zdesil sa nad tým, čo na okamih zazrel. Ale skôr než si mohol plne uvedomiť, čo videl, hlboko zaspal. A spal a hlavne sníval až takmer do obeda. A keď sa prebudil, vedel, prečo prší. 'Ehm, práve neprší.' poopravil sa, keď vykukol zo stanu. Vyliezol von a pozrel na oblohu. Medzi mrakmi presvitalo slnko. Chvíľu. Potom zašlo za mrak, zahrmelo a na zem sa zniesli prvé kvapky dažďa. "Trhni si ľavou zadnou, dažďová víla!" zašomral, ukázal smerom k oblakom (a zhodou okolností aj k oknu, ktoré mala otvorené dažďová víla) nie práve najslušnejšie gesto a pobral sa ku stanu. Dažďová víla očernevela. 'On o mne vie.' uvedomila si. Ale takéto správanie nikomu trpieť nebude. Mávla paličkou. Z oblohy sa zakľukatil blesk a udrel len pár desiatok metrov od neho. Víla s výrazom zadosťučinenia pozorovala jeho vydesený výraz, kým nevošiel do stanu. Potom zavrela okno.

Prišiel večer. Chlapec sedel v stane a rozmýšľal. Vedel, že za súčasné počasie môže dažďová víla. Ale čo sa s tým dá robiť? Spomínal si na veci, ktoré o tom druhom svete vedel. Klamali by sme, keby sme tvrdili, že toho nebolo veľa. Problém bol skôr v tom, že toho bolo naozaj veľa. Ale bolo to ako napríklad s legendami o Jánošíkovi. Je ich veľa, ale pravdy je v nich málo a ťažko sa hľadá. Nič sa mu nedarilo vymyslieť, a tak sa rozhodol, že to nechá na neskôr. Opäť privrel oči. Teraz, keď už vedel, čo chce vidieť, videl vílu úplne zreteľne. Sedela na tráve a zamyslene točila medzi prstami kúzelnú paličku. Bolo mu na nej niečo divné. Ale čo?

A zrazu sa mu všetko v hlave spojilo. Víla, ktorú kedysi v detstve videl. Modré šatôčky, ktoré mala na sebe. Obrovská budova, ktorú videl vo sne minulú noc. Chodba s mnoho dverami. Malá izbietka. Čiernovlasé dievčatko v modrých šatôčkach postieľajúce posteľ. Už vedel, čo sa mu na víle nezdalo. Bola primalá. A tie modré šatôčky musela byť akási ich školská uniforma. 'Veď ona ušla zo školy!' uvedomil si náhle. Čo ale on teraz s tým môže urobiť? Keď sa dá zasahovať z ich sveta do nášho, musí sa nejako dať zasiahnuť aj z nášho sveta do toho ich...

Aj to mu zrazu bolo jasné. Veď je to ako s legendami o Jánošíkovi. Sú síce rôzne, ale tých pár pravdivých faktov je obsiahnutých v takmer každej z nich. No a takmer všetky zdroje, ktoré hovoria o tomto svete, sa zhodujú v tom, že tento svet vytvorili ľudia svojimi predstavami, svojimi túžbami, no aj svojím strachom. Ak by to bola pravda, potom by to znamenalo, že ich svet môžeme svojimi túžbami aj zmeniť. Za pokus to rozhodne stálo. Zavrel oči a sústredil sa. Ani netušil, ako blízko to má k spôsobu, akým víly 'čarujú'.

Dažďovej víle niekto poklepal po pleci. Otočila sa. Stáli za ňou dvaja muži v bielych plášťoch. Už ich poznala. Keď pred rokom v jedálni rozbila okno, jeden z nich ju odviedol za učiteľkou a musela ostať po škole. Vyskočila a chcela ujsť, no boli pripravení a chytili ju za ruky. "Myslím, slečna, že je najvyšší čas, aby ste sa vrátili do školy. Na takúto zábavu ešte budete mať dosť času, ak sa vám ju podarí skončiť." povedal jeden z nich ticho, ale dôrazne. (Áno, povedal 'ak'. Zamysleli ste sa už nad tým, prečo bola tá budova taká obrovská a víl je tak málo? Skutočnými vílami sa stanú naozaj len tie najlepšie...) Dažďová víla sa v ich sprievode rezignovane pobrala smerom k obrovskej budove, ktorá sa rysovala v diaľke.

Keď sa chlapec ráno zobudil a vyšiel zo stanu, bolo na nebi kde-tu vidieť kusy modrej oblohy. Onedlho na neho zasvietilo slnko. A odvtedy už z času na čas bolo aj dobré počasie...

K O N I E C

-----

Rozprávka o dažďovej víle vznikla niekedy v noci počas Roklinky 2000. Hlavnými motívmi k jej vzniku boli hlasy hovoriace "My chceme rozprávku...", počasie počas prvých dní Roklinky a za samotnú dažďovú vílu ďakujem Karlovi Krylovi (a jeho piesni Deštivý den). Posledné dva dni pred tým, než som ju rozprával, takmer v kuse pršalo, na druhý deň ráno potom naozaj pomedzi mraky svietilo slnko, takže niečo pravdy na nej asi bolo... No a samozrejme sa táto písomná verzia nezhoduje úplne s tou rozprávanou, ale keďže tá rozprávaná bola úspešná (všetci pospali ešte pred koncom), je to úplne jedno. Dažďová víla ani chlapec nemajú mená úmyselne, ak chcete, dajte im mená, aké vy uznáte za vhodné.