Pieseň priania
[ 1 ]
Elgarond privrel oči. Chvíľu sedel nepohnute, akoby v tranze. Potom ich opäť náhle naširoko otvoril, no nepozeral sa nimi. Mal v nich sklený výraz a hľadel kamsi do diaľky. Ostatní ani nedýchali. Nebolo to úmyselne, u väčšiny z nich to bola podvedomá reakcia na to, čo práve videli. Zvedavosť, a hlavne strach. Elgarondove pery sa začali pohybovať. Najskôr úplne potichu, no s časom hlasnejšie a hlasnejšie zneli okolím tóny piesne. Okolo Elgarondovych rúk sa začala zjavovať modrá aura. Málokto z okolostojacich vedel presne, čoho sú svedkami, ale každý z nich o tom už mnohé počul. A pravdupovediac, až do tejto chvíle tomu málokto z nich veril.
Pieseň priania. Povrávalo sa, že túto pieseň dokázali zaspievať najmocnejší zo starých elfských mágov. A aj najmocnejší z nich to dokázal len párkrát za život. Zaspievať ju bolo neuveriteľne náročné a stálo to kúzelníka mnoho jeho neobnoviteľnej životnej sily. Mnoho mladých kúzelníckych učňov sa o ňu v slabej chvílke pokúsilo a väčšinou trpko oľutovali. A oni teraz mali možnosť vidieť Elgaronda, ako sa o to pokúša.
Modrá aura sa už vznášala vo vzduchu okolo celého Elgarondovho tela. Jeho myseľ bola pevne koncentrovaná, mal v duchu jediný obraz a celou svojou duševnou silou sa k nemu upieral. Žiara aury už bola taká jasná, že sa na neho nedalo priamo pozerať. Zrazu vystrel pred seba ruky. Modrá aura vytryskla dopredu a začala tvoriť pred ním guľu, ktorá sa zľahka dotýkala jeho prstov. Guľa akoby pulzovala a v jej vnútri sa menil svet. Tenká linka modrej aury, tak tenká, že bola prakticky neviditeľná, preklenula v okamihu celý kontinent.
Zrazu Elgarond zatvoril ústa. Posledný tón piesne stíchol ako keď utne. Aura v tom okamihu zbelela a zjasnela natoľko, že okolostojaci si museli zakryť oči. Keď si ich odkryli, zbadali na mieste, kde ešte pred chvíľou bola guľa aury, stáť dievčinu. Elgarond zažmurkal a aj on ju zazrel.
"Jeanna... Neveril som, že ťa ešte uvidím... Ale musel som to skúsiť..." zašepkal do ticha a omdlel vyčerpaním.
[ 2 ]
Pozrela sa z okna. Zase tam bola stará známa scenéria. Riečka, pole, v diaľke les. Na kopci za lesom osamelý strom. Napravo dedina. Hodiny na kostole ukazujú pol desiatej. O chvíľu vyjde z domu s červenou strechou tučný chlapík a zamieri do krčmy. Všetko to bolo tak dôverne známe. Všetko to už toľkokrát videla. Sadla si na posteľ a vzdychla. Už nevedno po koľký krát zvesila z krku zlatý medailón a otvorila ho.
Do očí sa jej ako obvykle začali tlačiť slzy. Nemala na výber. Závory dole na dverách boli pevné, okno veže bolo privysoko, lietať nevedela. Ujsť sa nedalo. Bola síce dokonale strážená pred svetom, ale zároveň to pre ňu bolo väzenie. A ona sa z neho chcela dostať. Ale bola bezradná. Vyskúšala už snáď všetko, čo bolo v jej silách, no nič nefungovalo.
Hľadela na obrázok, ktorý do medailónu vytepala zručná ruka majstra, a spomínala. Na chvíľu sa oddala prúdu krásnych spomienok, no potom sa jej myseľ vrátila späť do súčasnosti a bolo to ešte horšie. Bol to pre ňu zničujúci pocit. Chýbal jej a ona s tým nemohla vonkoncom nič urobiť.
Skočí. V tej chvíli sa v nej niečo zlomilo a definitívne sa rozhodla. Musí skočiť. Nie je iná možnosť. Je to síce veľmi vysoko, ale stále je tu nádej, že to prežije. A aj tá nádej je lepšia ako nič. Treba ju využiť. Pohla sa smerom k oknu, keď zrazu začala mať divný pocit. Niečo ako keď človeku začne zvoniť v uchu. Podobné ako pocit, keď ste presvedčení, že za vami niekto stojí a pritom viete, že tam nik nemôže byť. Obzrela sa.
Samozrejme nikde nič divné nezazrela. Prečo by aj. Potriasla hlavou a rozpačito sa usmiala. Opäť sa pohla smerom k oknu. V tom okamihu sa pocit vrátil ešte nástojčivejšie ako predtým. Znovu sa obzrela. Tentokrát to zazrela. Bola to tenučká modrá čiara. Začala od podlahy a behom pár sekúnd nakreslila vo vzduchu obrys dvier.
Pozerala na ne so zmesou prekvapenia a strachu. Podvedome ustúpila. Pár metrov pred ňou vo vzduchu pulzovala modrá linka tvoriaca obrys dvier. Čakala, či z nich niečo nevyjde, ale márne. Opatrne sa k nim priblížila. Bolo to zvláštne, ale akoby jej niečo hovorilo, že nemusí mať strach. Akoby niečo chcelo, aby do nich vošla. Zaváhala, stiahla natiahnutú ruku, ktorá nimi už skoro prešla a cúvla od nich.
'Nesmieš sa báť. Poď!' hovoril hlas v jej mysli čoraz nástojčivejšie. Mala pocit, že chvíľami v tom hlase zacítila bolesť. V jednom okamihu sa jej zazdalo, ako keby sem odkiaľsi z obrovskej diaľky doľahlo pár tónov akejsi piesne. Zrazu pochopila. Už vedela, aký hlas počuje. Už vedela, že sa nemusí báť. Bez zaváhania prešla dverami a tie zmizli v jasnom bielom záblesku.
Elgarond zatvoril ústa. Posledný tón piesne stíchol ako keď utne. Aura v tom okamihu zbelela a zjasnela natoľko, že okolostojaci si museli zakryť oči. Keď si ich odkryli, zbadali na mieste, kde ešte pred chvíľou bola guľa aury, stáť dievčinu. Elgarond zažmurkal a aj on ju zazrel.
"Jeanna... Neveril som, že ťa ešte uvidím... Ale musel som to skúsiť..." zašepkal do ticha a omdlel vyčerpaním. Keď sa asi po pol hodine prebral, privinula sa k nemu. Zostali v objatí dlho a tešili sa zo svojej prítomnosti. "Vedela som, že niečo vymyslíš..." pošepla mu do ucha.