Romantička
Šla šedou ulicou,
na čele nápis: "Beznádejná romantička".
Dav prúdil okolo,
šumeli hlasy, zvonila električka
a ona hľadela
na ten svet sivý vôkol seba.
Prach, smútok, prázdnota...
a jej k životu farby treba
sťa kvetom vodu!
Hudba je slnkom, láskavé slovo pôdou,
v ktorej rásť túži...
Veď chce tak málo, tak prečo bez dôvodov
je svet tak krutý?
Prečo má trpieť v tomto pekle?
Utečie do sna
– jej vlastný sen, tam bude pekne!
Sny boli krásne.
V sne prišiel princ na bielom koni,
zoskočil pri nej,
pokľakol na zem, hlavu sklonil,
zašepkal niečo,
doznela pieseň, akoby slabol slnca jas...
Tu zvoní budík!
A známy sivý svet bol tu zas,
šok z prebudenia!
Zúfalstvo, takmer si chcela trhať vlasy.
A ešte horšie
bolo ísť šedou ulicou, kde hučia hlasy,
tak strašne odlišnou
od krásnych miest kde vo sne stála.
Čo keby skúsila...
Dav prúdil okolo. A ona – rozmýšľala
ako žiť ďalej.
Bolo by krásne zostať vo sne navždy!
Zrazu na mieste,
kadiaľ si zvykla chodiť skoro každý
deň, uzrela farby!
Pestré a jasné, jeden odtieň krajší ako druhý!
Stojí tam maliar,
pri nohách vedrá všetkých farieb dúhy,
podíde ku nej,
pozrie jej do duše a vraví:
"Sny... sú snáď krajšie,
no iba tento svet je pravý,
preň treba žiť!
A že je šedý? Nuž skrášli ho, to ide!
Ja napríklad
maľujem, čo som vo sne videl,
rozdávam radosť!"
Sadla si k nemu, prsty na strunách gitary,
znel prvý akord.
A postupne... sa jej zjavil úsmev na tvári.
Stále ich je pár medzi nami.
Na čelách nápis: "Beznádejní romantici",
maľujú svet.