Chorvátsko

Cesta Bratislava-Viedeň je celkom pekná, i keď cyklista navyknutý na Gabčíkovské asfaltky bude asi sklamaný jej povrchom. Hrádza väššinu cesty nie je asfaltovaná, musíme si vystacit s utlačeným štrkom. Krásne okolie na ľavom brehu (po prúde) Dunaja však vyvažuje túto maličkosť.

... Viedeň - mesto, najlepšie je ju cross-núť po ostrove medzi Dunajom a Donaukanal.

Do Kremsu sme pokračovali už po pravej strane Dunaja. Camp v Kremse sa ovšem nachádza na druhej strane a bicykle sme museli na most z hrádze vynášat po schodoch ... možno sme mali niekde skôr zísť na cestu.

Po pravom brehu Dunaja sa už po stále asfaltovanej ceste prekúsavame malebnou hornatou krajinou. V Linzi je camp na ľavom brehu (vždy uvádzam po prúde) rovno pri hrádzi.

No trochu sme ostali šokovaný, keď cyklistická cesta na ľavej strane Dunaja skončila a tabuľka nám oznamovala, že jediná možnosť ako sa dostať ďalej je privolať si kompu. Cena za kompu však bola prijateľná, tak sme sa bez problémov preplavili na druhú stranu. Druhá naša skupinka, ktorá niekde zaostala sa však takto nerozhodla a snažila sa predriapať po ľavej strane cez kopec - predriapali sa, potom však uznali svoju chybu a o kilometrík vyššie proti prúdu v inej stanici nastúpili na tú istú kompu a preplavili sa k nám.

Prostredie skutočne nádherné ...

V Schärdingu je penzión aj s prilahlým pozemkom vyhradeným na stanovanie. Boli sme tam sami, ale dobre sme sa vyspali a predsa len sa hodí mať sociálne zariadenia po ruke a tak.

Po obede sme sa dostali do prekrásneho prostredia Rakúskych jazier, zároveň sme sa však znateľne priblížili k Alpám a začínajú sa objavovať kopčeky. Po obednajšom kúpeli v cistučkom jazere Mondsee sme sa cez nie až tak vysoké sedlo preplazili k Attersee. Tu sme teraz chceli prekrižovat hrebeň do údolia riecky Traun. Obávali sme sa, že to bude zabiják, ale prevýšenie necelých 100 metrov nás veľmi príjemne prekvapilo (navyše v sedle sú krásne vápencové vodopády). Do Bad Ishl sme samozrejme dorazili až v noci, takže nám neostávalo nič iné ako pár kilometrov za mestom rozložiť stany na lúke a zalahnúť spať.

No tak toto bolo o inom! Hneď na úvod dna sme si museli vyšlapat do sedla Pötschenhöhe s výškou skoro 1000 m.n.m. Potom to bolo fajn, asi tridsať kilometrov dole kopcom a (v Bat Mitterndorf doprava) prekrásnym údolíčkom riecky Salza. Toto bolo asi skutočne najkrajšie miesto na celej našej trase. Strmé svahy, ktoré mizli v priehrade pod nami a potom ostré klesanie do údolia Enns, kde bola dokonca tabuľa, že cyklisti len na vlastné nebezpečenstvo.

O 15:00 sme dorazili do Gröbmingu (hic jak v tanku) a pred nami sa čnelo najvyššie sedlo aké sme mali na celej našej ceste prekonať (Sölkerpass 1790 m.n.m.). V podstate nerozumne sme sa rozhodli, že sedlo prekonáme ešte dnes ... samozrejme, kým sme došli na vrchol, bola už skoro úplná tma. Jazda dolu bola fakt "sranda".

Toto sa v podstate stane pravidlom ... že skoro vždy budememe dorážat za tmy. Tu treba podotknúť, že v takom prípade je jediné kvalitné osvetlenie dynamo, ktoré svieti asi 10 krát tak silno ako baterka, napriek tomu, že sa majitelia tých bateriek oháňajú tým, že tam majú halogénove žiarovky.

Táto etapa bola neuveritelná ... fakt sme 60 km v kuse klesali.

Po prekonaní druhého najvyššieho sedla (Seebergsattel 1210 m.n.m.), ktoré tvorí hranicu so slovinskom sa cesty znatelne zhoršili. Hlavne trasa Kranj - Ljublana je strašne frekventovaná a o hlavnej ceste teda ani neuvažujte (a sú tam aj väčšinou zákazy vjazdu bicyklom, ktoré sme neskôr v Slovinsku, ale aj Chorvátsku ci Maďarsku začali ignorovať, lebo skutočne neexistovala iná cesta).

Konečne sme sa dostali k moru! Stále však po nepríjemných úzkych a frekventovaných cestách ... okolo sa pásla celkom pekná príroda stredomorského typu.

Po prejazde kompou na ostrov Lošinj sa frekventovanosť ciest výrazne zmenšila. Prechádzame hlavnou cestou, ktorá križuje pozdlžne celý ostrov. Ak by sa niekto nazdával, že tam nebudú kopce, tak sa velmi mýli. Lošinj je dost kopcovitý.

Potom, co sme dorazili do autocampu Cikat, cielu našej výpravy, rozložili sme sa tam pri mori a preflákali 2 dni. Pláž je skalnatá, výborná na potápanie.

Úplná pohroma. Trajekt, ktorým sme sa mali previesť do Zadaru - katamaran, úplne perfektná loď - nešiel, pretože boli vraj priveľké vlny. Až o dve hodiny neskôr vypravili nejakú starú kocábku, ktorá sa do zadaru doterigala o pól jednej v noci ... takže po pristáti sme vyšli za mesto a ľahli sme si spať.

Pretínali sme Dolomity, krásne hory. K večeru trochu spŕchlo, ale naštastie sme našli prístrešok v jednom motoreste (ubytovali nás tam v dákom sklade). Je totižto zaujímavé, že v Slovinsku a v Chorvátsku sa vo vnútrozemí nenachádzajú žiadne campy, i ked sú naznačené na mape.

Naša prvotná idea bola íst cez Bosnu, tam nás však nepustili, lebo sme nemali víza. Napriek tomu sme si išli okolo zopár prestrielaných domov s nápisom UN a vyfotografovali sme sa u tabulky "Pozor! Míny."

Chorvátsky vidiek ...

Cez Maďarsko už rýchlo pádime domov.

Fantastické, rovné cesty. O siedmej večer sme už na Slovensku, kofolou na hraniciach sa lúčime s výletom.