pár slov do spevníku
Na vzniku tohto spevníka sa podieľalo mnoho faktorov. Prvým a snáď najdôležitejším boli sústredenia korešpondenčných seminárov, spočiatku matických, neskôr aj programátorských. Tam som spoznal okrem iného kopu skvelých ľudí, s ktorými ma dodnes baví žiť. A taktiež som sa tam prvýkrát stretol so slovami fantasy, folk, country a podobnými. Nie že by som o nich dovtedy vôbec nepočul, ale len som matne tušil, že niečo také existuje. A tam sa zrazu všetci bavili o akomsi pánovi prsteňov... Tak som siahol po prvej knihe, po druhej, ..., po sedemnástej, ... a dodnes je fantasy môj najobľúbenejší žáner. Nebyť sústrediek, netuším, ako by som sa k tomu vôbec dostal.
A pesničky... tak často sa do noci "gitarovalo", a ja, tou dobou jeden z najmladších som tam sedel, väčšinou len počúval, a obdivoval som ľudí, ktorí už boli "ostrieľaní". "Ako čo i len môžu poznať toľko pesničiek?" vŕtalo mi hlavou. "Snáď sa tomu aj profesionálne venujú, alebo čo..." Ako sústrediek pribúdalo, zistil som, že vďaka svojej pamäti viem spievať čím ďalej, tým viac pesničiek. A ďalší zlom nastal, keď som zohnal prvú moju kazetu s týmto žánrom. Zhodou okolností to boli Nedvědi. Potom to už šlo rýchlo, ďalšie kazety, CDčka, nahrávané aj kupované, zháňanie textov, flauta a predsavzatie naučiť sa hrať na gitare. Tiež netuším, ako ináč by som sa s folkom stretol, nebyť sústrediek. A som rád. Lebo bez tejto hudby si už svoj život neviem predstaviť. Aj keď dodnes sa na mňa mnohí ľudia z prostredia, kde žijem (= napríklad bývalí spolužiaci z gymnázia) občas pozerajú divne, keď poviem, akú hudbu počúvam.
Prednedávnom som prvýkrát robil deťom vedúceho. Mnohé som si vtedy uvedomil. Starnem, dokonca možno rýchlejšie, ako by mi bolo milé. Ale ten pocit, keď sme sedeli na chodbe školy v prírode, hrali na gitarách a spievali a okolo nás sedeli deti a počúvali nás, ten by som doprial zažiť každému, kto sa ženie dnešným svetom a nevie sa zastaviť. Každému, kto si nevie nájsť chvíľu pre seba a pre ľudí, ktorých má rád.
A tak som sa jedného dňa dokopal k záveru, že všetky texty, ktoré som asi posledný rok zháňal po internete, sa mi na disku váľajú už dosť dlho a treba s nimi niečo robiť. Do spevníka som nedal ani zďaleka všetky texty, čo mám. Snažil som sa vybrať pesničky, ktoré poznám (to sú až na pár výnimiek všetky), ktoré občas spievam a hlavne ktoré spievam rád. Určite v ňom nie sú všetky pesničky, čo poznám a ani nikdy nebudú, to by bolo nad moje sily, ale veľký je dosť a (aj) preto ten názov [obrí spevník].
A ešte takmer úplne na koniec by som sem (netradične, lebo venovanie má byť na úvod) chcel napísať venovanie: Tento spevník venujem všetkým skvelým ľuďom, ktorých som v živote stretol, [...] hlavne tým, ktorí majú s hudbou spoločného viac ako ja. Napríklad gitaru. Ľuďom, na ktorých nikdy nezabudnem, a ktorým budem do smrti vďačný za to, že sú a že robia svet okolo seba krajším. Pôvodne som sem chcel napísať aj pár mien, ale neurobím to, aby náhodou na seba nezačali byť namyslení. Bola by to škoda...
Čo dodať na záver? Poďme si zaspievať...