¢ Fakty o jednom Alanovi
Mladý Alan sa zobudil. Pretrel si oči, posadil sa a... strnul v nemom úžase. Kam sa podela jeho krásna mäkkučká posteľ? Kde sa tu vzala tá lúka? A odkiaľ sa ozýva ten plač? Aspoň na poslednú otázku dostal odpoveď okamžite. Plakali dve asi sedemročné detičky, ktoré práve šli okolo. "Ahojte, detičky, prečo plačete?" prihovoril sa im milo. "Keď my musíme ísť do školýýýý..." povedal pomedzi slzy jeden z nich. "Ale veď v škole je dobre. Naučia vás počítať, aj abecedu vás..." Nedopovedal, lebo deti pri slove abeceda pridali k intenzite plaču aspoň 30 decibelov. "Veď to..." dokázal po chvíli povedať jeden z nich. "Ledva sme sa naučili abecedu {a, b}, keď zrazu minule učiteľ vyhlásil, že abeceda je {0, 1, #}..." Kdesi v dedine začal odbíjať zvon a detičky sa dali do behu. Alan len nechápavo pokrútil hlavou a pomaly sa vydal za nimi do dediny.
Dedina bola ľudoprázdna. Nikde nikoho. Zrazu odniekiaľ z diaľky zaznel výkrik. Alan sa vybral tým smerom. Onedlho začul hlasy a ešte o chvíľu nato už stál na kraji strmého zrázu nad potokom. Pri zráze sa zhromaždila snáď celá dedina a všetci pozerali na tú zvláštnu vec. Zo zrázu na akejsi páske viselo divné zariadenie. Kopa ozubených kolies a nejaký divný výčnelok. Alan bol taký zaujatý pozorovaním, že si ani neuvedomil, že zrazu všetci stíchli. Strhol sa až pri slovách : "A preto teraz prosím pána starostu, aby slávnostne prestrihol pásku." Ku páske prikročil postarší pán s nožnicami v ruke. Cvak! V úplnom tichu sa zariadenie zrútilo z útesu do potoka. "Automat bol slávnostne spustený." vyhlásil rečník. "Rituál skončil, oficiálne sa začala jar!" Dedinčania prepukli do búrlivej oslavy. Niekto vtlačil Alanovi do ruky akúsi fľašu. Nemal odvahu sa z nej napiť. Položil ju na zem a vybral sa kade ľahšie.
Onedlho zistil, že pobrať sa kade ľahšie nebol najlepší nápad. Bol v lese. A nie hocijakom, bol v ideálnom lese -- tak hustom, že nevidíš na centimeter, ale tak riedkom, že sa mohol pohnúť kam len chcel. Zrazu o niečo zakopol. Akási ceduľka. Zohol sa, prečítal si ju, pokrútil hlavou a znova si ju prečítal. "Cesta je priamka kilometer odtiaľto." Čo teraz? Kade ísť? Ak sa vyberie nejakým smerom, možno ju úplne minie. A aj inak, ak ju nájde, nenachodí sa ako blb? A keďže bol od prírody lenivý, sadol si a začal počítať. Potom sa zdvihol a vybral sa jedným smerom. Ako naschvál, po kilometri prišiel na cestu a tá ho doviedla k...
"Závora? Uprostred lesa? Načo?" "Stáť! Identifikujte sa!" vybehol z domčeka pri závore strážnik. "A... Alan" povedal Alan. "Ktorá strana je vaša?" pokračoval strážnik v nezrozumiteľných otázkach. Keď zbadal Alanov nechápavý výraz, pokračoval : "No, na ktorú stranu patríte?" Alan len pokrčil plecami. "V tom prípade je váš problém príslušnosti nerozhodnuteľný. Podľa zákonu PDA 99/7 je vám zakázané prejsť." uzavrel strážnik a vrátil sa do svojej búdky. Alan opäť pokrčil plecami a potom obišiel závoru a pobral sa ďalej.
V diaľke zazrel mesto. No nie obyčajné -- celé bolo čiernym súknom obtiahnuté. Na námestí stála studňa a na kraji studne sedela mladá žena, tiež celá v čiernom odená, so slzami na tvári. "Nepribližuj sa sem ku mne, lebo skočím!" skríkla na Alana, keď sa pohol smerom k nej. "Ale, slečna, prosím vás!" použil Alan blbú hlášku, ktorú niekde počul. Na počudovanie zabrala. 'Slečna' zliezla zo studne a sadla si vedľa nej na zem. "Čože sa vám stalo?" opýtal sa Alan súcitne. "Manžel ma opustil, deti sú hladné, môj jediný automat sa mi pokazil a navyše aj z pivnice sa vždy v noci ozývajú divné zvuky..." vychŕlila na nič netušiaceho Alana dievčina. "Ehm... ja som skôr myslel, čo sa stalo v meste, že je smútok?" podarilo sa mu asi po minúte skočiť jej do reči, keď sa nadychovala. "Aha, to? V jaskyni za mestom žije strašná vec. Voláme ju Nezničiteľný terorizujúci stroj. (ďalej NTS) Široko-ďaleko je známe naše trápenie. Dokonca aj hen za kanálom, ba čo viac, až za tou veľkou mlákou, čo sa do nej vylieva, už o našom trápení chýry kolujú, i keď dosť skomolené. Mašinou, alebo NTM ho v nich volajú. A je vskutku strašný ten stroj. Každý deň niekoho z nás zožerie, v nedeľu aj dvoch, a stále odmieta akceptovať myšlienku, že by sa mal zastaviť." V tej chvíli Alan pochopil a rozhodol sa. "Pôjdem a zastavím ho!" "Och, môj hrdina!" Dievčina od šťastia takmer zamdlela. "Nechoď takto proti noci, prespi u mňa, ráno oddýchnutý pôjdeš ďalej."
No nebolo mu súdené vyspať sa. Úderom polnoci sa z pivnice začali ozývať rôzne zvuky. Šuchot, buchot, cvakanie, cinkot... Po chvíli to Alan nevydržal a zbehol dole. Prvé, čo zazrel, bol v kúte asi na metri štvorcovom stiesnený maličký lineárne ohraničený automat. Jedným koncom z neho niečo vypadávalo. Vedľa neho kľačal chlapík a zbieral to. Alan sa zohol a vytrhol mu posledný 'výrobok'. "To som si mohol myslieť. Vyrába falošné doláre. Pôjdeš teraz pekne so mnou na políciu.
Odhalený zločinec sa ani veľmi nebránil, takže ho Alan ľahko priviedol. Na polícii ho privítal úradník:
Db_ňčprut oýe__tbe? rd,ooeje
Alan sa na neho nechápavo pozrel. "Prepáčte, ale nerozumel som vám ani slovo." Nato sa k nemu priblížil nenápadný chlapík v sivom plášti, ktorý dovtedy sedel obďaleč. "Myslím, že vám môžem pomôcť. Som translátor." "Kto?" "Translátor." "Kto???" "No translátor..." pokrčil chlapík bezradne plecami. Ale vtom si Alan spomenul. "Ááá, prekladač!" "Áno, A-prekladač!" potešil sa translátor. "Ten policajt hovorí diagonálnym jazykom, ktorý nie je rekurzívny, ba jeho komplement nie je ani rekurzívne vyčísliteľný, a tobôž nie sú zrozumiteľné." Alan pochopil, že policajta nepochopí, a tak tam len nechal zločinca a pobral sa späť v nádeji, že sa konečne vyspí.
No ešte stále mu nebolo súdené spať. Opäť si musel vypočuť prejav na tému "Och, môj hrdina, ja som taká šťastná...", ktorý tentokrát končil slovami "...a môj automat by si nevedel opraviť?" "No, ukáž ho sem." rezignoval Alan. Onedlho sa na stole pred ním ocitla kôpka šrotu. "A... čo to má robiť?" opýtal sa bezradne. "Skoro nič, len behá hlavou hore-dole po páske." "Ahá, šijací stroj!" pochopil Alan a začal sa vŕtať v stroji. Po chvíli zobral hlavu automatu do oboch rúk a so slovami : "Keď to nejde, použi silu. Keď sa to ulomí, šlo o zlú súčiastku." ňou trhol z celej sily dozadu. Stroj začal potichu pravidelne cvakať. "Och, môj..." ozvalo sa za Alanom. Vedel, čo bude nasledovať, ale aspoň sa (po prejave) mohol konečne vyspať pred rozhodujúcim bojom.
Ďalšie ráno sa vybral k jaskyni. Odvážne prišiel až k jaskyni. Pred ňou zastal. Na chvíľu ho premohol strach, no ovládol sa. Vedel, že musí. Rázne vkročil do jaskyne.
V nej bolo podozrivo jasno. Okrajom vedomia si uvedomil, že jemné svetlo, či skôr len žiara, vychádza priamo z obrovského stroja. Ten sa zrazu pohol. Kolieska sa otáčali, kĺby vŕzgali a vpredu sa z neho vysunul kus pásky. Alan ho vytrhol a prečítal. "Som NTS. Odpor je zbytočný. Budete všetci spracovaní, ale neakceptovaní. Zapíšte sa prosím na vstup." Nezaváhal. Schmatol kábel, ktorý ležal na zemi a zapojil ho do zásuvky v stene. "220 voltov ťa dostane!" Mašina zavrčala a vyšiel z nej kus pásky : "Nedostane, mám v sebe vlastný transformátor vstupu." "Vypnem ti prúd úplne!" "Ani to nevadí, ja si viem ľubovoľný vstup vygenerovať!" bol výsledok ďalšieho otáčania sa kolečiek.
Alanovi sa minuli nápady. Nebolo to také ľahké, ako predpokladal. Bezradne pokrčil plecami. "Zapíš sa na vstup, lebo ťa zobrazím na ε!" vyšlo zo stroja. "Zobraziť, to je ono!" dostal Alan spásonosnú myšlienku. Vrhol sa dopredu a použil na δ-funkciu stroja nekorektnú substitúciu. Následky boli katastrofálne. Stroj zachrčal a skrútil sa od bolesti. Vysunul pásku, zasunul pásku, vynechal z nej tri políčka a na inom mieste jedno pridal. Potom stíchol. Alan doňho štuchol palicou. Stroj sa zrazu pohol a zdalo sa, že funguje. Alan začal ustupovať, no o chvíľu zistil, že ustupuje zlým smerom. NTS ho zahnal do kúta. Už sa nemal kam pohnúť. Nemohol ujsť. Prehral.
Alebo nie? Telom NTS zrazu prešiel kŕč a hlava sa posunula o jeden a pol políčka. Stroj sa ešte zúfalo snažil zachrániť sa, ale vykoľajenú hlavu už späť nedostal. Nasledoval úder palicou a hlava sa definitívne oddelila od stroja. Dopadla na zem. Chvíľočku bolo v jaskyni úplné ticho. Potom sa v jednom okamihu celý stroj zrútil na zem. Vyvalil sa z neho na Alana snáď kilometer pásky. Žltej.
Mladý Alan sa zobudil. Pretrel si oči, posadil sa a... "Do paže, taký blbý sen by som snáď neželal ani Edovi..."
THE END $