Miso Kovac

Čítanie trvá priemerne 43 minút. Návod:
Linky sa otvárajú v novom tabe
Kliknutie na obrázok otvorí väčšiu verziu v novom okne
Kvôli predstavivosti a častému spomínaniu geografických názvov odporúčam v druhom tabe mať otvorenú túto mapu.

Podobne ako po minulé roky sme navštívili Sicíliu, Nórsko, Grécko, Kanárske ostrovy, tak tento rok sme si vybrali Uzbekistan a Kirgizsko. Letenky sme mali niektorí už rok dopredu.
Kvôli Uzbekistanu sme si museli vybaviť pozývací list, s čím nám pomohla CK Stantours. Po hotové víza sme si museli odskočiť do Viedne. Tak 19.7. ráno sa ôsmi vydávame na cestu. Ja som zmeškal autobus už v Devínskej, takže som nestihol ani prestup na Nivách, chýbalo mi asi 30 sekúnd. No dohodli sme sa, že sa stretneme vo Viedni, zatiaľ tam niečo vybavia ohľadom letu.
Tak sa tam nakoniec všetci stretávame a na poludnie odlietame spoločnosťou Aeroflot do Moskvy. Niektorí spia, iní si užívajú výhľady, prípadne hrajú mariáš. Ruské letušky sú krajšie ako tie, čo sme mali po minulé roky v Ryanairi. Dávali nám rôzne nápoje a jedlo - ryžu s mäsom, kus krajca chleba so syrom, šunkou a malú buchtičku s maslom a lekvárom.



V Moskve nás prekvapilo jesenné počasie s vetrom a dažďom. Avšak zmoknúť sme nemohli, nemali sme ruské víza a na letisku sme nenašli jedinú škáročku, cez ktorú by sa dalo uniknúť. Asi preto tu aj Snowden bol tak dlho. Batožina sa presúva do iného lietadla bez našej pomoci, aspoň sa môžeme naľahko poprechádzať po termináloch D, E a F. Nakoniec sme sa utáborili na takom koberci, kde sa dalo ležať a hrať rôzne hry, napríklad King of Tokyo.



Medzičasom sa zotmelo a tak končí nultý deň nášho výletu. Ďaleko sme sa teda nedostali. Druhý let bol nočný, čiže sme sa mohli vyspať, dokonca aj mne sa podarilo na takú hodinku si zdriemnúť. Aspoň som neprespal obed, čo podávali okolo jednej v noci.

Do Tashkentu prilietame ešte za tmy. Hneď sme sa zaradili do fronty (alebo skôr dav) na prvú kontrolu, kde len skúmali tvár, či sa naozaj podobá tej na fotke v pase. To trvalo asi 20 minút, potom sa nám otvorilo viacero možností. Mohli sme čakať na batožinu, vypĺňať colné prehlásenie, či ísť na záchod, lebo tu ešte bol jeden európsky, ostatné turecké. Potom sme prešli cez kontrolu batožiny, kde sme aj odovzdali jednu kópiu prehlásenia, pričom jedno sme si nechali. Za kontrolou sme sa chceli dohodnúť, čo ďalej, no nemohli sme, lebo nás policajti vyháňali von. Pri výstupe z letiska nás ovalilo svetlo, teplo, čo sme v takej skorej rannej hodine nečakali. Pred letiskom bol 20 metrový prázdny priestor, potom plot a za ním dav ľudí. Cítil som sa ako na koncerte.



No vzápätí sa na nás nalepilo zopár taxikárov, ktorí asi mali povolenie pohybovať sa v tom 20 metrovom prázdnom priestore a ponúkali nám odvoz hocikam za premrštené ceny. Podarilo sa nám predrať sa ďalej, no aj tak sme lepšiu ponuku na kirgizskú hranicu ako za 100 dolárov nenašli. Plánovali sme totiž prvú noc stráviť čo najďalej v Kirgizsku, lebo na každú noc v Uzbekistane treba mať registráciu v nejakom ubytovacom zariadení. No nakoniec sme súhlasili s jedným lokálnym taxikárom, ktorý sľúbil, že nás za 20 dolárov zavezie na miesto, odkiaľ chodia oveľa lacnejšie taxíky. Neviem, prečo sme súhlasili, ale na tom mieste chceli od nás ešte ďalších 120 dolárov. Aspoň sme videli trochu z Tashkentu a povozili sa v starej Lade s otvoreným kufrom.
No čas rýchlo plynul a teplota stúpala, namiesto komárov z nás cicali taxikári, ktorých stále pribúdalo.



Nakoniec sa nám podarilo zjednať dve autá za 90 dolárov. No cesta stála za to. Nebola veľmi rozbitá, ale auto sa síce triaslo už pri stovke, no videl som pri jednom dolekopci na tachometri aj 150. Na cestách sú pruhy len orientačne, jazdia ako chcú, predbiehajú, aj keď sa moc nedá, no aspoň môže potom zatrúbiť, čo znamená niečo ako "uhni, ponáhľam sa". Druhé auto sa zvykne trochu uhnúť a odpovie ľavou smerovkou, čo znamená niečo ako "predbehni ma ľavou stranou". Ale nie vždy sa predbieha vľavo. Niekedy vpravo, a dokonca raz sme predbiehali aj tak, že sme sa napchali medzi dve autá, aj keď medzera bola primalá.
Kruhové objazdy riešia opačne ako u nás. Auto vojde do kruháču kedy chce, a potom pri ostatných výjazdoch dáva prednosť iným, čo vchádzajú. Z toho by mal vzniknúť jasný deadlock, no nevideli sme žiadny zaseknutý kruháč. Do križovatky idú aj na červenú a potom keď už nevidia na vlastný semafór, tak nevedia, kedy už je zelená a len podľa výrazov iných šoférov hádajú, kedy už majú prejsť. Autá v Uzbekistane sú len troch značiek: Daewo, Chevrolet a Lada, všetko si vyrábajú sami, nič nedovážajú.



Tak popri Tajikistanskej a Kirgizskej hranici sme údolím Angrenu dostali až do sedla, kde bola pauza na vodu. Tiekla z takej rúry a neviem, kde Andrej nabral odvahu napiť sa z nej.
Ale domáci ju normálne pili. Zo sedla sme zostúpili do Ferghanského údolia, kde žije niekoľko miliónov ľudí, ale je tam málo pamiatok v porovnaní s inými lokáciami. Vysoké teploty nás hnali vpred. Cez nekonečné aglomerácie Namanganu sme sa dostali na hranicu. Šofér nás vyložil a po zaplatení odišiel. Ostali sme sami s našimi batožinami, nikde nikto naokolo. No keď sme prišli k hranici, privítal nás uzbecký vojak, ktorý nás zaviedol do stanice.
Aspoň tam bol chládok. Vyplnili sme colné prehlásenia, dostali pečiatky do pasov a čakali, kým to celé opíšu, alebo skontrolujú. Všetko robia ručne. Aj by som im na to nakódil informačný systém, keby nás pustili trochu skôr. No nakoniec nám zaželali veľa šťastia a my s veľkými batohmi ukrajujeme kilometre medzihraničného územia.

Prekvapuje nás, že tam v jednom dome žijú ľudia. Žeby duty-free shop?
Na kirgizskej strane tiež musíme dosť čakať, kým niečo poopisujú z pasov a skontrolujú, no aspoň sa vieme osviežiť v malom potôčiku. Špinavý bol, ale zato studený. Colníci sa ponúkajú, že zavolajú taxík. No nevedia sa dovolať. Medzitým skúšame stopovať. No moc sa nám to nedarí. Jednak nás je osem, ale aj tak je väčšina áut úplne plných. Nie ako v Európe, kde je polovica áut iba so šoférom. Obsadzujeme jediný voľný tieň na ceste, ten susedný okupovala teta, čo predávala melóny. Aspoň sme si navzájom boostovali businness.
Nakoniec nám zastavila jedna stará marshrutka s vytrhanými sedadlami. No aspoň sme sa zmestili všetci.



Problém bol, že nás zobral len do Tashkomuru. Je to pekná dedina, vo vyprahnutej krajine si tyrkysová voda Narynu vyrezala hlboký kaňon, v ktorom ide cesta a leží v nej aj Tashkomur. No do Toktogulu nám chýbalo ešte 200km. Miestni taxikári doláre moc nechceli a keď hej, tak priveľa. Ani len vodu nám najprv nechceli za doláre predať, no to sme ich nejak ukecali, že banky sú už večer zatvorené.
Tak nám neostalo iné, než stopovať ďalej. Všetky autá boli plné, ale do dvoch hodín sa nám podarilo 3 krát stopnúť niečo, čo vedelo zobrať 2-3 ľudí. Ja som išiel v takom kamióne, kde sme bosí sedeli na šoférovej posteli. Keď sme išli okolo policajtov, tak sme zastreli záves, aby nás nebolo vidieť. Púšťal nám kirgizské pesničky a prvý krát som tu počul pesničku Gaštan (o nej budem ešte písať neskôr). Do Toktogulu sme prišli už za tmy, okolo 11. Mali sme adresu gostenice Kagan, kde sme sa mali ubytovať. Bohužiaľ, na openstreetmapách ani na google mapách Toktogulské ulice nemajú popisky a biedne to bolo aj s popiskami na domoch, na čo sme zvyknutí v Európe. Situáciu zhoršila aj naša komunikácia s domácimi. Nikto takú ulicu nepoznal, ani gostenicu. Jedni nás poslali nejakým smerom, kde sme narazili na takých stredoškolákov, čo hovorili, že nás tam zavedú. No namiesto toho nás zaviedli do centrálnej gastenice, kde tiež nevedeli nič. Maják medzitým dorazil na miesto a poslal nám GPS súradnice, len na zlé číslo, takže nám ostávalo málo možností, možno len ísť na policajnú stanicu. Ale nakoniec po hodine tí stredoškoláci niečo zistili a zaviedli nás na miesto. No zmizli ešte predtým, ako sme sa chceli odvďačiť slivovicou.
Ubytovanie bolo útulné, prevádzkovala to tam taká tradičná rodina, obsluhovala nás taká pani (asi) s vnučkou. Na zemi boli v troch izbách matrace, na stole sme mali večer občerstvenie, z ktorého mi najviac chutil slivkový kompót, ktorý bol slivkovejší ako u nás. Aj ostatné veci chutili viac prírodne. Záchod bol home-made turecký a'la chýbajúca parketa v podlahe.



Na raňajky tradične vajíčka a čaj, potom sme sa s domácimi odfotili, zbalili a zaplatili a odišli.



Ako prvé sme šli zameniť peniaze, no v nedeľu mali všetky banky zakryté (ruský výraz pre zatvorené). Ešte aj bankomaty mali zamknuté reťazami. Tak sme aspoň kúpili vodu a sim karty od Beelinu. Karta bola zadarmo a mohli sme si dobiť kredit. Majú to tam naozaj lacné, minúta hovoru za asi 1 cent a pokrytie tiež celkom dobré na takú hornatú krajinu. Tiež sme zamenili trochu dolárov za kirgizské SOMy.




Následne sa chceme prepraviť z Toktogulu do Karakolu cez Kochkor. No všetci tvrdia, že to sa nedá. Tiež sa pri nás zhrčilo veľa taxikárov a my sme sa dohodli s jedným, čo mal 9 miestne auto a bol ochotný za rozumnú cenu ísť aj cez Bishkek do Karakolu (dlhšia, ale vraj rýchlejšia cesta). Nie všetky batohy sa ale zmestili do kufra, tak niektoré vrátane môjho išli na strechu. Samozrejme som si predtým vybral z tade málo trvanlivé potraviny, predsa len celodenné praženie na slnku by im moc neprospelo.
O jedenástej začíname ukrajovať z cesty. Krajina sa zmenila. Tu už nebola taká vyprahnutá ako pred Toktogulom, namiesto stepi sú tu trávnaté lúky s potôčikmi, prekrásnymi horskými scenériami, jurty, kone a celkom chladno.
Pri výstupe do sedla (vo výške 3500m) sme museli pri jednom prameni zastaviť a šofér dovtedy chodil s krčahom po vodu a lial ju na motor, kým sa motor neochladil. Popritom sme si v neďalekej jurte kúpili kurut - 8 veľkých a 8 malých guličiek, to sme ešte netušili, čo to je. O tom napíšem až neskôr.



Tesne pod sedlom sme išli cez tunel, ktorý nebol vôbec spevnený, iba tam tak trčali kusy skál. Na druhej strane nás čakalo prekvapenie. Kým na južnej strane svietilo slnko, tak tu sme sa ocitli v oblaku a onedlho sa na naše batohy na streche spustil riadny lejak. Niektorí museli tie veci potom vrátane spacákov viacero dní sušiť. V Bishkeku sme si dali pauzu (moc nás neuchvátil, teda aspoň to miesto, kde sme stáli) a po chvíli išli ďalej.

Chvíľu sme šli popri kazašskej hranici a potom vošli do kaňonu, ktorým tiekla krikľavo červená voda. Tam sme uviazli v celkom kurióznej zápche. Bola spôsobená tým, že v protismere bol odstavený jeden pruh kvôli údržbe mostu. Preto bola v protismere zápcha. No prečo bola aj na našej strane diaľnice? Niektorí špekulanti využili miesto na otáčanie (chýbajúca zábrana oddeľujúca protismery diaľnice) na to, aby predbehli celú zápchu. No asi nerátali s tým, že aj v protismere idú autá, takže sa to tam celé zapchalo. Obzvlášť, keď sa tí špekulanti po zistení svojho omylu snažili otáčať a zablokovali úplne všetko.
Čím ďalej, tým viacerí začínajú veriť Andrejovi, ktorý sa stavil, že do polnoci do Karakolu neprídeme. Šofér je tiež viac mĺkvy, asi nečakal, že Karakol je až tak ďaleko...
Medzitým telefonujeme do rôznych ubytovacích zariadení a zisťujeme, že buď máme zlé čísla, alebo nám nerozumejú, alebo chcú veľa peňazí. Už dávno bola tma, keď sme v meste Tyup zle odbočili a museli sme sa vracať a pýtať na cestu. O polnoci sme po 13 hodinách jazdy taxíkom dorazili do Karakolu. Ubytujeme sa v prvom možnom zariadení Neofit: Wizard dungeon. Vyložíme veci aby sa vysušili, dáme si slivovicu s taxikárom a ideme spať.
Ďalší deň sa niesol v znamení náhodných stretnutí. Na raňajky sme mali vajíčka a stretli sme tam čechov, ktorí boli na bicykloch. V informačnom centre sme stretli Riza a spol., všetko Slováci a chodili na viacdňové treky, momentálne mali pauzu v Karakole. Dohodli sme sa s nimi na spoločnom programe, že pozrieme údolie siedmich býkov aka Seven Bulls aka Jeti Oguz.
Takisto sme dohodli odvoz jeepom na ďalší deň do Karakolskej doliny. Informačné centrum patrí CBT a sú naozaj ochotní, všetko vybavia a cez telefón zjednávajú ceny. Ešte sme tam stretli jedného veselého švajčiara, ktorý sám chodí na viacdňové treky, no podľa obuvi by sme to naňho nepovedali. V jeepe bolo 9 miest, tak sme sa s ním dohodli, že pôjde s nami.
Nakúpili sme pečivo, presťahovali sme sa z Neofitu do Yak Tours, čo je síce lacnejšie, ale o to tradičnejšie. Kúpeľňu tvorí jedna skala, z ktorej vyteká voda, na stenách sú povešané tradičné kožuchy, ktoré si neváhame vyskúšať. Elektrina nejde, vraj ju zapoja až večer.



O jednej teda vyrážame marshrutkou na Jeti Oguz. Vstup do doliny otvára skalný útvar s výstižným názvom Zlomené srdce. Nasledujé panoramatický pohľad na rad obrovských červených skál, ktoré niekomu asi pripomínali býkov. Niektorí sa hneď pustili do lezenia, avšak krehkosť červenej horniny bola celkom odradzujúca. Na jednej fotke sa ale celkom dobre dá porovnať veľkosť človeka a býka.





Pri skalách vyrástla malá dedinka, v ktorej okrem jednej bytovky je aj hotel s kúpeľmi. Do takého bazénika by som doma nevliezol, ale na tunajšie pomery mi to prišlo vcelku luxusné. Tak sme sa do sýtosti vyčľapkali, zahádzali frisbee a pretekali sa v plávani nohami napred. Sprchy žiadne, vraj by sa stratil účinok liečivej vody.
O tom, že tu často chodia bohatí turisti, svedčí aj to, že sa pri nás zastavili miestni chlapci s orlom a nejakým iným vtákom a chceli sa s každým za peniaze odfotiť. Moc sme nechceli, ale nakoniec sa Lucka odfotila s dvomi vtákmi.

Vďaka časovej rezerve sme si mohli dovoliť ešte výjsť na susedný kopec, aby sme mali lepšie výhľady na siedmych býkov. Niektorí exhibicionisti si tu spravili fotku do kalendára na mesiac október.




Nasledovala spoločná večera v reštaurácii, kde mali presklenú kuchyňu, takže sme mohli sledovať, ako sa pripravuje naše jedlo. Občas z panvice vyšľahol obrovský plameň.



Jedlo bolo vynikajúce a potom sme sa presunuli na noc do Yak Tours. Zistili sme, že tá druhá skupina spí za rovnakú cenu v Turkestane, čo je o dosť lepšie vybavený guesthouse s peknou záhradou a s jurtami. No čo už, vyzerá, že každú noc budeme spať inde.

Ráno v Yak Tours bol strašný lejak, už sme sa báli, že výlet zrušíme, no išli sme do toho, veď máme pršiplášte. O šiestej nás už čakal jeep aj švajčiar. Batožinu sme nechali v Yak Tours a s ľahkými batohmi sme vyrazili do hôr. Beren sedel vpredu a komunikoval po rusky so šoférom Vladimírom. Ostatní sme sedeli oproti sebe na dvoch štvormiestnych laviciach. Pomerne rýchlo sme sa dostali na rozbitú cestu, kde nás hádzalo ako keby sme boli na húsenkovej dráhe. Keďže bolo napršané, bolo veľa blatových kaluží a celkom sme sa báli, že zapadneme. Na naše prekvapenie to ten jeep zvládol. Iba na jednom mieste sme museli vystúpiť, že je to príliš rozbahnené.



Vo výške 2600 vystupujeme na krásnej čistinke a dávame si fotku so šoférom. Bol to naozaj profesionál s dlhoročnými skúsenosťami, a vďačíme mu za naše životy. Keby to bol amatér, už dávno by sme boli prekotení niekde v potoku a asi by nám ho v CBT neodporúčili.
Tak začíname stúpať ihličnatým lesom, spomíname na varovanie od Riza, že si máme značiť cestu, lebo cestou dole sa dá veľmi ľahko zle odbočiť. Les sa strieda s lúkami, prípadne kameňmi. Po 300 výškových metrov sa dostávame na plošinu, kde miestny potok robí rôzne meandre a jazierka. Obdivujeme okolité štíty, poprášené snehom, zopár vrcholcov je zasnežených úplne. Niektoré zanechávajú takzvaný white flag, ktorý vzniká, keď prudký vietor šľahá na čerstvo zasnežené vrcholy.
Dobieha nás švajčiar, má lepšie tempo, takže nás poľahky predbieha. Začína byť horúco, vyzliekame vetrovky (ktoré sme mali aj tak kvôli hustému porastu, nie kvôli zime). Po chvíli prichádzame na chatu, camp Sirota vo výške 3000. Je to taká drevená búdka, v ktorej by sa dokázali vyspať štyria ľudia. Nespal tam nikto, iba v okolí bolo rozložených niekoľko stanov. Chatu okupovalo niekoľko odvážných veveričiek, ktorým na rozdiel od nás kurut chutil.


Pri ďalšom postupe sa rozdeľujeme na dve skupinky po štyroch, pričom rýchlejšia si dáva za cieľ sedlo vo výške 3800 a pomalšia jazero Ala Kul vo výške 3600, ktoré je po ceste. Cestou späť by sme sa mali znovu všetci stretnúť. Povrch začína byť kamenistý, začína sa to podobať na Vysoké Tatry. Ideme popri potoku, ktorý vyteká z Ala Kulu. Nad nami občas preletí orol s rozpätím krídel cez 2 metre. Asi tu nemajú o nich takú núdzu ako u nás. Vzduch začína rednúť, treba častejšie zastavovať na nadýchanie sa. Prechádzame popri pekných vodopádoch a blížime sa k jazeru.
Jazero bolo naozaj nádherne, krištáľovo čisté ako perla v pohorí plnom skál. Voda mala príjemých asi 5 stupňov, čiže sa po kolená dalo vydržať aj pol minúty. Severné steny vrchov boli zasnežené, sneh siahal až po hladinu jazera. Pri brehu bolo postavených niekoľko stanov, kde nocovali turisti, ktorí boli na viacdňovej turistike týmto pohorím. Dobehli sme aj švajčiara, ktorý by chcel prenocovať na druhej strane hrebeňa. Začalo prichádzať čím ďalej, tým viac oblakov. Už pri ceste nahor sme počuli hrmenie. To sa odrážalo od okolitých štítov, takže to pripomínalo Caradhras. Rýchlo sme sa tu odfotili všetci štyria a dali ešte nejaké tématické fotky typu Outsiterz ako nomináciu na Puklicu 2013, prípadne Traja mušketieri.



Ešte sme išli kúsok smerom do sedla, aby sme videli za roh. Sedlo sme síce nevideli, ale chýbal naozaj len kúsok. Videli sme ľadovec. No pokročilý čas, hrmenie, sneženie, a občas padajúce krúpy nás presvedčili, že by sme sa mali otočiť. Keď sme sa všetci znovu stretli, dali sme si dlhšiu pauzu na regeneráciu a jedlo. Niektorí začali pociťovať následky vysokej nadmorskej výšky.



Klesanie išlo pomaly a na kritických miestach sa nám podarilo nezablúdiť (avšak na nekritických miestach niektorí odbočili zle). Prešli sme 12 km s prevýšením 1400 m. Nadhadzovanie sa v jeepe neprospelo niektorým žalúdkom, čo im večer zabránilo v účasti v párty jurte. Šofér znovu ukázal bravúrne zvládnutie balansovania na bahne nad strmým svahom, ale skoro sme sa prevrátili. Museli sme pomôcť nosiť kamene, aby sa kolesá netočili naprázdno. Po asi dvadsiatich minútach sa nám znova podarilo pohnúť sa. Ešte na dvoch ďalších miestach sme sa šmýkali mierne doboku a šofér musel vybrať alternatívu cez lúku, lebo po ceste sa nedalo. Dobrodružstvo sme šťastne (niektorí s následkami v oblasti žalúdka) ukončili v Yak Tours. Tam sme naložili batožinu a presunuli sa do Turkestanu, kde nás už čakali ďalší kamaráti. Bola to záhrada s ovocnými stromami, jurtami, chodníkmi, čistými záchodmi a sprchami. Jurty boli štvor- a šesťmiestne, boli v nich matrace. Dookola boli drevené prúty, ktoré boli obalené kožami a celtami. Podlahu tvorila celta, na ktorej bol koberec. Na strope bol otvor. Kuchynské jurty tam mali komín, obývacie taký vzor, ktorý sa nechádza aj na vlajke Kirgizska. Bývanie v jurte je celkom príjemné. Janka, Andrej a ja sme zaľahli a regenerovali sa do rána, kým ostatní išli piť miestne alkoholy.



Ďalší deň sme sa ráno hneď zbalili, batožinu nechali v Turkestane a plán bol ísť s Rizovou skupinkou na vodopády, oni tam pokračujú v treku a my sa pôjdeme kúpať na Issyk Kul a nočným autobusom pôjdeme do Bishkeku. Mali sme dohodnutú jednu marshrutku, ktorá nás ráno naložila v Karakole a večer nás tam vysadila. Cesta k vodopádom viedla po južnom brehu Issyk Kulu, pri Barskoone sme odbočili na juh do vnútrozemia. Asi vo výške 2300m sme zastavili pri skupinke júrt, odkiaľ sme vyrazili smerom k vodopádom. Okolo boli strmé svahy. Zoznámili sme sa s miestnou mládežou, sprevádzal nás trinásťročný Erdžo. Spolu s ešte jedným chlapcom nám požičali koníka a oslíka, ktorí nás vyviezli k vodopádu. Oslíka bolo treba ťahať, lebo zmätený nevedel čo má robiť a Danku spočiatku viezol dole kopcom. Koník poslúchal, no niekedy bolo dosť ťažké odhadnúť, ako silno treba potiahnúť uzdu, aby sa otočil presne o toľko, koľko som chcel.



Pri vodopádoch sme ešte museli vyjednávať, lebo Erdžo chcel zrazu viac, ako sme sa dohodli dole. Od tých vodopádov sa išlo ešte k väčším vodopádom a potom dole.



Pri jurtách sme čakali na marshrutku, ktorá bola vyviezť Rizovu skupinku hore do sedla.
Popri čakaní sme sa dozvedeli zaujímavé veci. Napríklad, že takí, čo žijú v jurtách ďalej od civilizácie, chodia do mesta iba raz za rok, a to na koňoch. Potom nakupujú zásoby múky, cukru, soli a iných vecí na celý rok. Každý deň jedia to isté, aby si vedeli takéto nákupy plánovať. Maják sa hral s kirgizským asi štvorročným dieťaťom na schovávačku, ja s Berenom a Erdžom sme si dali preteky v behu do kopca, asi 200 metrov, pričom Erdžo bol na koni. Hore kopcom bolo poradie 1. Beren, 2. Erdžo, 3. ja a dole kopcom 1. Erdžo, 2. Beren, 3. ja. Obďaľeč sa páslo stádo koní, jedna žena dojila kobylie mlieko. Z neho potom robia rôzne mliečne výrobky, napr. kumys alebo kurut. Keďže kurut sme už mali a veľký úspech nemal, tak sme chceli ochutnať kumys. Dali sme si k tomu aj šašlík. Tak nám teda spravili pohostenie v jedálenskej jurte. Zaujímavé, že nám to tam len doniesli a nechali nás samých. Šašlík z barana bol super, celkovo to hodnotím ako najlepšie jedlo v Kirgizsku. Kumys chutil ako obyčajné skysnuté mlieko, aké sa u nás už vylieva do záchodu. No možno sme mali len zlú vzorku, vraj je to podobné ako u nás so žinčicou - niekedy je sladká, niekedy kyslá. A možno len chceli dať turistom niečo s výraznou chuťou.




Po jedle po nás prišla marshrutka a odviezla nás k Issyk Kulu, kde sme sa až do večera kúpali. Kúpali sa tam aj domáci, aj ovce. Voda bola dosť chladná, ako sa na druhé najväčšie ľadovcové jazero na svete patrí. Je to zároveň aj siedme najhlbšie a je opradené mnohými legendami a piesňami. Napríklad pesnička Na Issyk Kule.
Sme sa tam do sýtosti vyčľapkali a nasávali chlad, lebo sme počuli, že v Uzbekistane už sú štyridsiatky a bude sa ešte otepľovať. Zahrali sme aj Wizard a následne sme sa presunuli do Karakolu, kde sme vyzdvihli batožinu a následne čakali na autobusovej stanici.



Stanica mala najlepšie časy už dávno za sebou a mali sme aj problém nájsť v okolí nejaké jedlo. Taxikárov tam bolo veľa, no reštaurácia žiadna. Nakoniec sme si sadli v takom pseudobufete, kde sme si dali čaj a také buchty plnené mäsom. Záchody boli turecké, špinavé a ... oveľa lepšie bolo použiť stromy v okolí. Keď sme nastupovali do autobusu, už sa začínalo stmievať. Autobus mal ísť do Bishkeku 9 hodín, takže sme predpokladali, že bude stáť v každej dedine. Už sme začínali zaspávať, keď tu zrazu v meste Tyup nastúpil taký típek, ktorý furt chcel od nás vodu, pýtal sa na čas, šúchal si ruky, vyzúval si topánky a následne obúval, asi päť krát. Nejakou handrou si ich čistil a potom si ňou utieral tvár. Šúľal si cigarety, ešteže si nezapálil a keď už všetci spali, tak zatlieskal. No musel som aspoň na jedno oko striehnúť, lebo raz sa už načahoval po našu fľašu a aj som cítil, ako sa mi batoh pod nohami posúva smerom k nemu. Našťastie niekde za Balykchy, kde sme mali všetci pauzu, vystúpil a mali sme pokoj. Takže po dvoch hodinách spánku sme sa ráno o šiestej ocitli v Bishkeku.
Batožinu sme dali do úschovne za 50 somov a marshrutkou za 8 somov sme sa dostali do centra, kde sme sa naraňajkovali v Panfilovom parku. Jednu klobásu sme nevládali dojesť, tak som ju dal túlavému psovi. Veľmi ju chcel, ale aby to nemal ľahké, tak som ju položil na konár stromu. Pes bol ale strašne hlúpy, lebo namiesto toho, aby tam vyskočil, požadoval po mne, aby som mu ju dal, alebo sa aspoň tváril, že nevie, kde tá klobása je. Nepomohla ani klobásová stopa, čo som naznačil od pňa po konár. Pes ju zlízal pokiaľ dočiahol štvornožky a ani sa neunúval vyskočiť. Nakoniec som mu ju dal, ale spravil som si vlastný názor na Bishkekských psov.
Ďalší plán bol kúpiť letenky do Oshu a pozrieť centrum.
Skoro na každom rohu mali Aviakassu, čo je miesto, kde sa dajú kúpiť letenky. No všade už mali večerný let buď vypredaný alebo príliš drahý. Tak sme kúpili ranný let a začali sme zháňať ubytovanie. Mali sme niekoľko tipov, no mali sme šťastie a hneď prvý sa nám páčil, Hostel Inn bol hneď v centre. Stretli sme tam aj jedného Slováka Antona Chodelku, ktorý tam je cez AIESEC. Dohodli sme sa s ním, že sa stretneme v Panfilovom parku a ukáže nám nejakú dobrú reštauráciu. Zatiaľ sme sa zložili v hosteli, a plán bol, že pozrieme bazaar, potom pôjdeme po batožinu do úschovne na stanicu, zložíme v hosteli a potom pozrieme centrum a pôjdeme na večeru.



Hneď pri hosteli bola skvelá zmrzlina s dvoma druhmi posýpok. Videli sme obchody, kde mali veľké množstvo alkoholu a doteraz ľutujem, že som niečo nekúpil, lebo ďalšiu takú možnosť sme už nemali, až v duty-free shope na letisku. Ale zas, kto by to vláčil v batohu ďalších 12 dní. Pri bazaare sme sa kvôli efektivite rozdelili na dve skupinky.
V tej druhej skupinke mali smolu, lebo ich zobrali policajti na prehliadku. Berenovi a Mojovi prehľadali všetko, dokonca kontrolovali pravosť každej bankovky. Každému ale vrátili o 50 dolárov menej.
Bazaar bol pekný, všetko mali rozdelené do tématických celkov, aj na fotkách to tak vyzerá. Každý predavač sa špecializuje na niečo. Zrno mali vo veľkých vreciach, z niektorých zobali holuby. Ovocie mali lacné, kúpili sme ho veľa napriek všetkým varovaniam z hnačiek. Chlieb mali v tvare torusu, pričom diera v tom toruse bola vyplnená takou blanou. Mäso mali len tak položené na kameňoch a ako tam sadali muchy, tak ich mucholapkou zabíjali priamo na mäse. Jedna predavačka sa odfotila s prasačou hlavou, pričom jej nasadila prasačie uši.



Dali sme si ešte šašlík, čo je podľa mňa najlepšie jedlo v Kirgizsku z toho, čo som ochutnal. Na fotke je Mojo tesne predtým, ako za minútu zlopol celý šašlík. Pri východe si ešte Andrej kúpil cédečko najväčších hitov kirgizského rappera menom Dobr, vraj má aj našu obľúbenú pesničku Gaštan. Doteraz sme ju ale nenašli.
Zobrali sme batožinu a marshutkou ideme znovu do centra. Zaujímavé je, že nastúpiť sa dá zadarmo, platí sa pri vystupovaní. Bola tam trochu tlačenica a chaos so všetkými tými batohmi a ľuďmi, takže sme zaplatili dva krát. No pri cene 8 somov, čo je asi 12 centov, sme sa nad tým len pousmiali. V centre toho veľa nie je, videli sme akurát Biely dom. Neboli sme na Ala Too square, ale vraj sme neprišli o veľa.
Na jednej fotke je vidno, ako sa jazdí na križovatkách: vojdeš na červenú a keď ťa niekto zablokuje, a už nevidíš na svoj semafór, tak podľa výrazov ostatných už len hádaš, kedy naskočila zelená.



Dali sme si zmrzlinu a išli sme do Panfilovho parku. Ráno, keď sme tu boli, to vyzeralo ako starý, opustený lunapark. Teraz tu ale prúdil život. Väčšina kolotočov bola v prevádzke, odvšadiaľ sa ozýval džavot detí. Skúsili sme húsenkovú dráhu, dom hrôzy, 9D kino, a na najbrutálnejší kolotoč sme sa radšej pozerali iba zvonku. Účastníci boli raz dole hlavou aj 3 sekundy, vzápäti spravili 5 otočiek okolo vodorovnej osi za 2 sekundy. Od nás tam chcel ísť len Maják, no ostatní sme sa celkom báli, že nám bude zle ešte skôr ako nám reálne bolo.



S Antonom sme sa teda stretli a šli sme do reštaurácie, kde sme odçhutnali rôzne lokálne jedlá ako Beshbarmak, Manti, či Lagman, ktorý tu vraj mali najlepší.

Večer v hosteli sme ešte hľadali Gaštan, lebo tam bol internet a samozrejme, že sme ho nenašli. Ale konečne sme mali luxusný sprchový kút. Vraj ten hostel otvorili pred tromi dňami, takže sme medzi prvými.



Ráno sme vstávali skoro kvôli rannému letu a taxíkom, ktorý dohodli domáci, sme sa odviezli na letisko. Tam sa ale ukázalo, že chcú viac peňazí, ako sme sa dohodli, vraj kvôli batožine. Toto sa nám nepodarilo zjednať, ani času sme veľa nemali, takže sme to nechali tak. Let to bol vyhliadkový, škoda, že som mal miesto pri uličke, ale tí pri okne vraj videli pekné výhľady na pohorie Ala Too s vrcholmi nad 5000 a Toktogulskú priehradu. Vraj keby sme leteli pred štyrmi rokmi, mali by sme zážitok so starým vrtuľovým lietadlom, no teraz sme mali len trápny Airbus, ktorý je všade. Batožinu v Oshi vykladali tak, že ju vyhadzovali z vozíka na takú platformu, kde sa tlačili ľudia, ktorí si ju chceli vziať. Jeden šofér marshrutky nás chcel odviezť za päťnásobok bežnej ceny a odháňal od nás ostatné marshrutky. No nakoniec pochopil, že čítať vieme a išli sme do centra Oshu za normálnu cenu.



Osh je úplne iné mesto ako to, čo sme videli doteraz. Je tu veľa Uzbekov, moslimov, mešít, ľudia zachovávajú tradície a je tu oveľa viac teplo. Ubytovali sme sa v Osh guesthouse, čo bol obyčajný byt v paneláku. Plán bol zameniť peniaze, zistiť, čo sa tu dá pozrieť, zohnať mapu a pozrieť bazaar.
Bordel na uliciach bol ešte väčší, ako v Karakole a Bishkeku. Odpadkové koše nepoznali a bol tam chaos. Napríklad jedna teta sedela na stoličke a vedľa v krabici pípali malé kuriatka, ktoré boli na predaj za symbolických 32 somov (asi 50 centov). Bazaar je vraj najväčší v Kirgizsku, no mali sme problém niečo kúpiť / zjednať cenu, lebo predavači buď spali, alebo nevedeli zjednávať. Tiež sme videli holubov zobať zrno priamo z vreca na trhu. Prekvapilo nás, že pri ovocí a zelenine predávali aj kamene. Vraj sú dobré pre tehotné ženy a majú veľa vitamínov, ale nám sa nepodarilo žiaden rozhryznúť, tak sme nekúpili.
Zato sme kúpili trojlitrovku kvasu za 60 somov. Tiež sme jedli veľa ovocia a boli sme sa najesť v reštaurácii, ktorá bola na terase na rieke. Vybrali sme si náhodne z menu, lebo sme nevedeli, čo znamenajú jednotlivé názvy.




Na každom rohu mali osviežujúce malinovky, väčšinou egrešovú, broskyňovú a ešte niečo biele, s názvom čalap. Báli sme sa, že je to niečo ako kumys, tak sme sa spýtali, čo to je, na čo sme dostali odpoveď, že je to charašo. A že to nie je kumys. Tak sme to skúsili, a bolo to oveľa horšie ako kumys, chutilo to ako kvasené skysnuté mlieko s uhorkovou vodou a pivom. Potom sme skúsili ešte ďalší nápoj s názvom šoro. Toho sme sa už nebáli, lebo to bolo hnedé a vyzeralo, že to bude chutiť ako káva, teda to nemôže byť také zlé. No zdanie niekedy klame a toto chutilo ako čalap zmiešaný s kávou.

Potom sme sa ponáhľali do CBT, nevedeli sme, kde to je, iba že sa máme pýtať na hotel Alay. Keď sme to našli, akurát zatvárali, ale podarilo sa nám získať nejaké informácie, že čo si máme pozrieť. Najväčšia dominanta je hora Sulayman, ktorá sa týči nad mestom. Tak sme sa rozhodli, že si spravíme menší okruh okolo hory.




Na severnej strane boli pekne vysadené ovocné stromy a hrebeň bol skalnatý. Skaly neboli ostré, dalo sa po nich pomerne ľahko chodiť. Boli tam aj dve jaskyne a v diaľke bolo vidieť zasnežené končiare pohoria, v ktorom sa nachádza Pik Lenina. Bohužiaľ, na fotkách je to veľmi slabo vidieť, preto tu žiadna taká nie je. Oveľa krajšie boli pohľady na mesto, ktoré sa rozprestieralo široko - ďaleko okolo hory. Pred západom slnka začali zo všetkých strán trúbiť minarety a rôzne hlasy zvolávali moslimov na motlitbu. Pekné bolo mauzóleum, ktoré sa nachádzalo tesne pri úpätí, ale my sme šli smerom na východ k centru. Chodník tu už bol upravený liatym betónom a chodili tu davy domácich. Hlavné lákadlo bola vyhliadka pri mešite, ale aj skala s vyšmýkaným žliabkom. Vraj tri šmyknutia tým žliabkom zvyšujú plodnosť.



Cestou dole už bol západ slnka a my sme sa ponáhľali, aby sme kúpili ešte ďalších 6 litrov kvasu na zajtrajšiu cestu do Samarkandu. Ale na bazaare už bolo len posledných pár stánkov a jediné otvorené potraviny kvas nemali. Išli sme ešte cez lunapark podobný ako v Bishkeku a mali tam dobrú zmrzlinu a hotdogy a osvetlené fontány.

Ďalší deň nasledoval presun taxíkom na hranicu, kde sme minuli posledné somy, prípadne zamenili ich za uzbecké sumy. O tom, že sa nemajú radi, svedčí aj výmenný kurz somov a sumov na všetkých zmenárniach: nákup za 0.03, predaj za 0.01. Na hranici bola už dlhá rada domácich, ale nám ako turistom povedali, že môžme všetkých predbehnúť. Nasledovalo dlhé vypisovanie colných prehlásení, rozhovory s colníkmi na pasovej kontrole a na uzbeckej strane vyberanie z nespočetného množstva taxíkov. Po dlhšom odmietaní rôznych ponúk sa nakoniec našli dvaja taxikári, ktorí nás boli ochotní odviezť do Tashkentu za prijateľnú cenu.
Boli sme teda v dvoch Chevroletoch, náš šofér býva v prvej dedine pri hranici, preto má vôbec povolenie pri hraniciach zháňať turistov, aby ich odviezol. Zastavil sa doma a jediné, čo si zobral, bola kopa bankoviek, asi 5 cm. Najvyššia hodnota bankovky je 1000 sumov, čo je pri kurze 3456 sumov za euro asi 28 centov. Zaujímavé, že všetci šoféri, keď si niekde odskočili, nechávali si kľúče v zapaľovaní. Uzbekistan je policajný štát, medzi krajmi majú všade kontroly, asi si nemyslia, že by sa turisti s autom niekam dostali.
Uzbeci su aj patrioti, všade mali svoje farby: modrá, biela, zelená - na stĺpoch, zábradliach, obrubníkoch aj domoch.
Cesta bola dobrá, väčšinou sme išli po diaľniciach, niekoľkokrát sme sa predbiehali a teplota bola tak vysoká, že sa dalo buď spať, alebo lepiť sa na sklo.



Naše auto malo klímu, ale keď dochádzal benzín a prepol na plyn, musel šofér klímu vypnúť a otvoril dokorán okná. Vtedy nás ovalil štyridsaťstupňový vzduch zvonku, čo bol pocit, akoby mi niekto púšťal fén zboku do tváre. Takto sme šli niekoľko hodín, zastavili sme sa v sedle Kamchikpass vo výške 2200, kde boli nejaké pamätníky.



Vyložili nás v poobede Tashkente na západnej autobusovej stanici. Odmietli sme všetky ponuky taxikárov a prijali sme ponuku od jedného autobusára, ktorý tvrdil, že má klímu a už je takmer plný, o chvíľu pôjde. Klíma síce bola riadna, bolo tam o 20 stupňov menej ako vonku, ale tá chvíľa trvala hodinu. Naozaj čakal, kým sa naplní až do posledného miesta.
Cesta do Samarkandu bola dlhá. Išli sme síce po diaľniciach, ale obchádzali sme cíp Kazachstanu, ktorý odhrýzol kúsok z diaľnice. Celkovo, z Oshu do Samarkandu by sa dalo ísť priamo, nie cez Tashkent, keby tam nebol cíp Tajikistanu. Tieto hranice patria k jedným z najpodivuhodnejším na svete. Sú to tri obrovské špirály navzájom vkliesnené do seba.
Za Jizzakhom sme prechádzali cez nejaké pohorie, zvláštné bolo, že sme vôbec nestúpali a nebolo tam žiadne sedlo. Zisťujem, že to bolo rozhranie dvoch pohorí Turkestan a Nurota, ktoré sú obklopené nížinou.
Do Samarkandu prichádzame už za tmy. Autobus nás vyložil kdesi na okraji mesta, takže sme museli ísť taxíkom. Hneď sa nás ujal jeden mladý Uzbek, že pozná jeden lacný hostel. Tak sme sa teda odviezli tam, a zisťujeme, že lacný znamená 25 dolárov na noc, čo je 4 krát viac ako náš dovtedajší priemer. Chceli sme odísť, tak postupne cena klesala, najnižšiu ponuku sme počuli za 18. Ale my sme mali dobrý tip na jeden hostel Bahodir. Ten sa nachádza len 100 metrov od hlavného námestia a komplexu Registan. Keďže sme mali veľké batohy, hneď nám povedali, aby sme sa usadili okolo stola a pohostili sa - doniesli nám čierny čaj a melón. Sedeli sme v átriu na koberci okolo stola, ktorý bol asi pol metra vysoký (persian style). Až potom sme dohadovali business, dve noci po 10 dolárov za osobu a noc. Izby boli také štandardné, s ventilátorom, záchod 9/10. To som ešte nevedel, koľko času na ňom strávim.



Večer sme sa šli najesť do miestnej reštaurácie a tam som si už dal len polievku, no ani som ju nedojedol a viac času som strávil na záchode ako pri stole.

Ďalší deň sme šli pozrieť krásy Samarkandu, ja som šiel poznávať krásy miestnych záchodov. Začali sme hneď za rohom v predajni suvenírov, kde bola aj informačná kancelária. Zistili sme, že asi sa nám nepodarí ísť do Bukhary vlakom a tiež, že keď zaplatíme Aydar yurt camp, ostane nám málo peňazí na Bukharu a Tashkent.
Prvá pamiatka bola mešita Bibi Khanum, ktorú dala postaviť rovnomenná kráľovná svojmu mužovi Amir Timurovi, ktorý bol 5 rokov preč. Za 5 rokov tu teda vyrástlo toto 40 metrové monštrózne dielo. Pokračovali sme smerom k pohrebisku Afrosyab, odkiaľ ešte viac vynikla monštróznosť tohto komplexu.



Bolo tam veľa žobrajúcich detí, ktoré boli tak dotieravé, až sa nás dotýkali. Viac civilizovaní ľudia sa s nami chceli odfotiť. To bolo celkom prekvapivé, lebo okolie vyzeralo byť celkom pripravené na nával turistov, no asi nebola sezóna, preto sme sa cítili byť všade stredobodom pozornosti. Deti nás zdravili "Hello!" a keď sme odzdravili, pokračovali druhou frázou "How do you do?", prípadne "Wanna exchange money?".




Pokračovali sme smerom na pohrebisko Afrosyab. Boli tam dve studne, z ktorých pili domáci, tak sme usúdili, že pre nás to môže byť vhodná voda na umytie sa a osvieženie. Pohrebisko bolo na pahorku a okrem niekoľkých hrobov a asfaltového chodníka tam nebolo nič, len pustatina. Ani výhľad na Samarkand nebol taký, ako sme si predstavovali, vo výhľade bránili stromy, alebo plochosť pahorku.



Teplota kulminovala, bolo asi 42 stupňov, tak sme sa vrátili späť k studniam a pokračovali sme smerom k observatóriu Ulug-bek, ktoré je pomenované podľa astronóma, ktorý bol vnukom hrdinu Amira Timura.
Boli tam také kamenné ťavy životnej veľkosti, na ktorých sa dalo odfotiť. Nevydržali sme tam ale dlho, lebo na ne celý deň pražilo slnko. Podobne rozpálený bol aj mramorový podstavec sochy Ulug-beka, kde sme si dali aj súťaž, kto sa vydrží dlhšie dotýkať toho podstavca.



Samotné observatórium bolo mierne sklamanie, lebo za fotenie a vstup sa vyberali nehorázne vysoké poplatky pre turistov. Domáci to mali niekoľkokrát lacnejšie. Rodenému astronómovi Berenovi sme zverili svoje nádeje, aby to tam všetko pofotil za nás. No vraj zvonku to aj tak vyzeralo najlepšie.



Cestou naspäť sme našli jednu zapadnutú krčmičku, kde sme si dali šašlík a čaj. Žiadna marshrutka nešla smerom do centra, tak sme šli pešo tak ako sme prišli. Bolo to celkom náročné v tom teple prejsť celé mesto, v ten deň sme spravili 18 km. Ale zato sme videli ešte komplex mauzóleí a iných rituálnych budov Shah-i-Zinda, kde je údajne pochovaný Mohamedov bratranec. Prechádzali sme ešte oblasťou s úzkymi uličkami pomedzi domy s kanálikom v strede, ktorým ktovie čo všetko tieklo. Domy boli na sebe natlačené, nebolo tam miesto na akýkoľvek dvor, či záhradu. Podľa google maps je takto spravených 90 percent územia Samarkandu.
V Bahodire sme sa občerstvili a vydali sme sa na druhú stranu Samarkandu, kde bolo Gur-e-Amir, mauzóleum hrdinu Amir Timura, podľa ktorého je nazvaná aj celá éra histórie strednej Ázie - Timurská.



Stále bolo pekelne horúco, ale občasný vánok v spojení s fontánami to zachraňovali. Tiež tu bolo aj dosť zelene v parkoch. Išli sme sa ešte najesť, pričom ja som si šiel radšej ľahnúť, nebol som celkom v poriadku.



Ďalší deň som znášal asi najhoršie. Hoci som deň predtým držal diétu, ale pri hnačkách treba okrem diéty a množstva tekutín myslieť aj na podporu vstrebávania, čo som asi mierne podcenil. Išiel som teda do lekárne kúpiť rehydratačnú soľ. Cestou sme išli ešte cez nejakú banku, kde sme chceli vybrať peniaze. Vymetal som všetky záchody cestou. V banke mali najlepší, aj s vôňou. Peniaze sa podarilo vybrať, takže sa zachránil náš plán na pobyt v púšti. Celý deň som preležal, ešteže sme tam mali internet. Maják bol na tom podobne, tiež ležal.
Ostatní išli pozrieť aj vnútro Registanu. Registan znamená "pieskový" a je to obrovský komplex troch impozantných škôl z 15. - 17. storočia, obkolesené minaretmi a tyrkisovými kupolami. Na námesti medzi školami sa konajú rôzne festivaly, aj teraz tam bola rozložená akási železná konštrukcia. Vnútri boli stánky so suvenírmi, jeden predavač obliekol Berena a Moja do tradičných svadobných šiat. V parku vedľa sú všelijaké zaujímavosti, napríklad dva levy. Zaujímave je aj, že celý deň bolo námestie prázdne, ale každý večer asi na dve hodiny sa tu zídu domáci všetkých vekových kategórií na stretnutie a park hýri životom.



Ja a Maják sme si zatiaľ netrúfli na cestu do Bukhary, tak sme sa rozdelili na dve skupinky. Prvá išli do Bukhary hneď poobede, našli ubytko a pozreli si večernú Bukharu. My sme preležali celý deň v Samarkande a večer sme šli na krátku prechádzku okolo Registanu.

Ďalší deň nám už bolo lepšie, tak sme sa marshrutkou odviezli na Ulug-bekskú stanicu, kde sme nasadli do skoro-plného autobusu do Bukhary. Sedel som vedľa zhovorčivého dedka, ktorý býva v Kiziltepe. Zhovorčivý znamená, že sa snažil po rusky a ja rusko-slovensky a k tomu zopár uzbeckých fráz. Pri Loyishi nastúpila škôlka, takže zrazu sme boli v tom autobuse ako sardinky. Až tak, že som sa nemohol napiť, hoci som sedel a fľašu som mal v batohu pod nohami. Našťastie v Nawoyi sa to trochu vyprázdnilo. V Gijduvone začali prekladať akési krabice a melóny, zvonku bolo počuť krik. Zrazu sme museli vystúpiť. Vraj autobus ďalej nepôjde. No zabezpečili nám minibus, ktorý je vraj lokálnejší. No doteraz sme stáli v každej dedine, čo môže byť lokálnejšie? Tak predsa, odteraz sme stáli už každých 100 metrov. Minbus bol tiež dosť plný a navyše tam boli akýsi teenage-vojaci, ktorý v autobuse trénovali nejaký druh zápasenia.
Po tejto ceste smrti sme konečne prišli do Bukhary a taxíkom sme sa doviezli do Lyab-i-Hauzu, kde sme bývali v hosteli Rustam-Zukhra. Bolo to celkom luxusné, na izbe sme mali televízor, chladničku, kúpeľňu s vaňou. Druhá skupinka pozerá mesto, ideme sa k nim pripojiť. Akurát Mojovi je zle, a leží na izbe.

Bývame hneď v centre, priam v strede kružníc tvorené obchvatmi Bukhary a hneď vedľa komplexu škôl Lyab-i-Hauz. Je to v podstate rybník s ťavami a ostrovčekom s miniatúrou centra Bukhary, okolo ktorého vyrástly madrasy.



Prvú skupinku, ktorá zatiaľ nemala väčšie problémy sme stretli na námestí medzi madrasou Mir-i-Alab a mešitou Kaylam. Na tom námestí bola aj veža smrti, vysoká 48 metrov, ktorá má názov podľa tradičného zhadzovania zločincov z veže. Vnútri momentálne prebiehala rekonštrukcia, takže sme bohužiaľ nemohli ísť hore. Ale do mešity sme prekĺzli bez platenia. Nič zaujímavé v nej nebolo okrem stĺporadia a chládku, ale bol z tade pekný pohľad na vežu.




Teplota bola asi 45 stupňov, nebol moc cítiť rozdiel medzi tieňom a slnkom. Občas zafúkal vánok, ale nebol to ten svieži vánok, ako som ho dovtedy poznal, ale ohnivý fén priamo z pekiel. Aj keď som okolo seba ochladil vzduch na telesnú teplotu, tak mi to ten vánok v okamžiku zrušil. Navyše som mal zaľahnuté v ušiach a točila sa mi hlava. Ešte sme videli bývale obchodné centrum Toki Zargaron a madrasu Abdulaziz-Khan, ktorá mala viac ornamentov na vchode.



Ležali tam polomŕtvi psi, ktorým keď sme dali vodu, začali skákať od radosti. Mačky sa nebáli vody, tiež im asi chýbala. Na uliciach bolo menej detí, ale o to viac sa chceli s nami fotiť a zdravili nás "Hello".

Večer sme išli do reštaurácie na pár šašlíkov, rybu, polievky a čaje, dostali sme účet 110 000 sumov. Kým sme sa poskladali, peniaze zaberali celý stôl. Uzbeci sú ale zvyknutí a celkom zručne vedia kopu peňazí v niekoľkých okamihov zrátať. Niekedy im možno stačí aj odhad.

Kým ostatní dojedli, my, čo sme boli tri noci v Samarkande sme išli dobehnúť zameškané. Pozreli sme Samanidovo mauzóleum, lunapark a jazero, kde boli vodné bicykle. Výhoda Bukhary je, že tu je všetko pokope a netreba chodiť veľké vzdialenosti.



Veľmi známa je aj pevnosť Ark, ktorá už takto navečer bola zatvorená. Cez deň sa tam ale niektorí dostali a pochvaľovali si, že tam boli múzeá, v ktorých bol chládok. No zvonku to vyzeralo majestátne. Zrovna sa jeden horolezec snažil dostať po hradbách hore bez istenia. Asi je to len otázka času, kedy ho uvidí nejaký policajt.



Večer som si spravil vo vani kúpeľ, napustil som si najstudenšiu vodu, aká sa dala a bol som tam, kým ma nevyhnali. Rozmýšľal som aj, že vo vani strávim noc, ale po zvážení rizika podchladnutia som ustúpil.

Raňajky boli zaujívavé, stôl bol plný malých tanierikov - každý dostal asi šesť. Oranžový syr, vajíčko, párok, jogurt, zo všetkého trošku, ničoho veľa. Aj tak sme jogurty dali Lucke, ja som zjedol párky za viacerých a podobne.
Kúpili sme si aj koktaily, vyzeralo to, ako keby farby koktailov prispôsobovali farbám slamiek.

Predtým, ako sme odišli, sme ešte v labyrinte úzkych uličiek našli zastrčenú dominantu Chor Minor. Podarilo sa nám dostať na strechu, no keď sme šli dole, už od nás vyberala predavačka suvenírov po 1000 sumov. To bolo ešte viac smiešne ako pokuta 1 euro za batožinu v bratislavskej MHD.



Zbalení sme išli niekoľkými marshrutkami na stanicu, odkiaľ autobusom do Nawoyia. Síce autobusár tvrdil, že má klímu, ale to slabé fúkanie by som klímou nenazval. Skôr bol problém, kam strčiť nohy, lebo medzi sedadlami veľa miesta teda nebolo. V Nawoyi bolo veľa taxikárov, no chceli veľa, preto sme sa rozdelili a hľadali vo viacerých skupinkách. Nakoniec sme našli marshrutku, ktorá ide do Nuraty, čo je po ceste. Išli sme v 12 miestnej marshrutke my ôsmy, šofér a ešte šesť domácich. Po chvíli sme prešli do nehostinnej pustatiny, v ktorej mala cesta miestami 25 kilometrové úseky bez zákruty.

Nurota je starobylé mesto pod pevnosťou, ktorú postavil Alexander Veľký. Má ale smolu, že je uprostred púšte, takže veľa turistov sem asi nechodí.

My chceme pokračovať do Aydar Yurt Campu, no taxikári tam odmietajú ísť, lebo je to vraj až za koncom sveta. Ale podarilo sa nám presvedčiť šoféra marshrutky, pre ktorého to musel byť parádny business, keďže sme s ním dohodli aj cestu do Nawoye o dva dni. Nakúpili sme vodu, asi 40 litrov a vyrazili sme ďalej do púšte. Nebola to síce piesková púšť, rástla tam normálna tráva, ale vyzeralo to nehostinne.
Podľa google maps ide cesta cez jazero Aydar Kul, ale po novom sa to obchádza z ľavej strany. Bolo to zaujívavé vidieť uprostred púšte jazero. Zjavilo sa, keď sme prešli cez jeden pahorok a rozprestieralo sa do diaľky. Je plytké a západny koniec má veľa malých ostrovčekov, poloostrovov, zálivov a prielivov.



Podvečer sme dorazili do Yurt Campu. Hneď nás privítala domáca, vidno, že nebola Uzbekistanka, možno mala ruský pôvod. Niekoľko Uzbekov tam ale obhospodarovalo jurty a robili program. Zložili sme sa v dvoch štvormiestnych jurtách, ktoré vnútri vyzerali rovnako ako tie v Karakole a ja som stihol ešte odfotiť západ slnka.



Mali sme tu plnú penziu, po večeri ešte program pri ohni. Hrali nám tradičné uzbecké pesničky na balalajke v tme pri ohni. Ešte do toho aj spieval.
Keď prišla domáca, ešte sme aj okolo ohníka tancovali. Bolo to dosť absurdné, lebo na také pesničky sa moc tancovať nedalo.
Sprchy fungovali tak, že veľkú nádrž s vodou zohrieva slnko a to je napojené do spŕch. Keď som chcel studenú vodu, mal som smolu. Treba ísť na úsvite. Tak som sa rozhodol, že si vstanem na východ slnka, zabehám si v príjemnej teplote a osprchujem sa v studenej vode.

Zobudil ma budík o pol štvrtej a všade tma. Tak som sa prechádzal po púšti a objavoval stratené zákutia, napodiv, po ceste asi každých 15 minút išlo nejaké auto. Slnko vychádzalo 6:47 a v tom čase som našiel aj stádo oviec a kôz, ktoré sa asi nemôžu pásť cez deň v najväčšej páľave. Sprcha bola príjemná a potom som spal až do raňajok.

Tie boli v znamení vajíčok a miniatúrneho špekáčika a bez Berena a Lucky, tým bolo zle. Niektorí v noci počuli grcajúce zvuky medzi jurtami, vraj sa tam striedali Beren a Andrej.
Ako predjedlo na stoloch boli oriešky rôznych druhov. Zaujímavá ešte bola večera - grilované baklažány nastoknuté na špáratkach s ďalšími vecami, ktoré sme pomenovať nevedeli.



Jazero Aydar Kul bolo vzdialené len 15 kilometrov, tak sme tam šli na doobedné kúpanie. Auto bolo akurát 9 miestne: šofér, spolujazdec, dve trojmiestne lavice a medzi nimi kreslo. Išli sme čiastočne po asfaltke a čiastočne po piesku. Šofér mal pripravené disco hity z 80-tych rokov, takže niekedy sa to dosť roztočilo. Videli sme aj varana, teda iba šofér to tvrdil, že preto prudko zabrzdil, my sme ho nevideli. Ale vraj na tej púšti nič nebezpečné nežije. Asi ani ten čierny chlpatý pavúk, čo sme videli v jedálni, nie je nebezpečný. A ináč, dostali sme aj defekt. Potom sme pomáhali dvíhať auto, keď šofér vymieňal koleso.

Pláž bola piesková, mala asi 10 metrov a neboli sme tam sami. Už tam boli 4 domáci, ktorí nás hneď pohostili uzbeckým koktailom: vodka s pivom. Ešte nám ponúkli melón.




Voda bola príjemná, akoby plyšová, bola teplá, ale nie tak ako termálna. Vstup do vody bol mierny, takže sme sa vedeli aj vyblázniť v plytkej vode aj si zaplávať na ostrov. Z ostrova sa nakoniec vykľulo rákosie, ktoré rástlo z hlbokej vody, kde sme nedočiahli na dno. V skutočnosti bolo to rákosie o dosť ďalej, ako sa zdalo z brehu (450 m, pozn. red.).



Na obed sme sa vrátili k jurtám a dali sme si siestu. Ja som dospával moju námesačnosť pri východe slnka a ešte sme hrali King of Tokyo. Medzičasom do kempu prišiel ďalší turnus, staršie panie z Nemecka. Podvečer sme šli ešte raz na jazero sa osviežiť a už som si trúfol aj zabehať si po pobreží. Na západnom konci som objavil stádo koní a čln.
Keď sme sa vrátili do kempu, už nás tam čakali ťavy, takže sme sa chceli povoziť ešte pred západom slnka. Vozili sme sa po dvojiciach a trojiciach. Ťavy boli dvojhrbé a tie hrby vôbec neboli pevné, boli to ako sáčky napustené nejakou hustou tekutinou. Jednej ťave dokonca predný hrb úplne ovísal doboku. Žiadna ťava nás neopľula. Najťažšie je na ťavu vysadnúť a potom zosadnúť. Samotné nasadnutie je ešte v pohode, ale keď ťava leží a chce sa postaviť, tak najprv vystrie iba zadné nohy, pričom neupozorneného jazdca by to katapultovalo dopredu. Držať sa treba koberca, na ktorom sme sedeli, prípadne opatrne hrbu, ktorý bol ako spomínaný sáčok s tekutinou. Ťava chodí tak, že jazdca to hádže raz dopredu, raz dozadu. 15 minút bolo akurát, neviem, či by som vydržal jazdiť niekoľko hodín.



Po ťavách bola večera, potom pesničky pri ohníku a šli sme spať, lebo ráno pre nás príde marshrutka. Tá nás bez problémov odviezla do Nawoya. Tam sme našli autobus, ktorý ide rovno do Tashkentu, alebo sme mohli 4 hodiny počkať a potom ísť vlakom. Ja by som bol za druhú možnosť, viacerým bolo zle, taká dlhá cesta autobusom by mohla mať následky. No išli sme autobusom, lebo ubytko v Tashkente sme nemali zabezpečené, a keby sme došli príliš neskoro, tak by sa celkom ťažko niečo zháňalo. Prvú hodinu sme len stáli na mieste, kým sa autobus nezaplní. Potom si moc nepamätám, len že som bojoval so závesom, ktorý ma furt šľahal do tváre, alebo mi do nej fúkal horúci vzduch. Keď zapadlo slnko, bola mi zima. V Tashkente nás taxikár zaviezol zo stanice na nejaké miesto, kde nám deti spievali nejaké pesničky cez okno do auta. Ubytovanie bolo v takej džungli, a príšerne drahé, asi 20 dolárov, vraj polovicu z toho musia dať za registráciu, lebo to bežne nerobia. Bol tam aj bazén so studenou vodou.



Mne bola zima, tak som sa zabalil do perín a zaspal som.
Ďalší deň sa išiel pozrieť Tashkent, len mne, Danke a Lucke bolo zle, takže išli len ostatní. Sú tam veľké vzdialenosti, takže za pol dňa stihli pozrieť len jeden a pol pamiatky, lunapark a časť bazaaru. Medzitým sme my buď spali, alebo pozerali skoky na lyžiach na tráve, prípadne uzbeckú spevácku súťaž, prípadne na TV Uzbekistan dávali filmy Odyseus a Eragon. Stav sa nám zlepšil, tak sme sa chceli pripojiť k pozeraniu Tashkentu. Ja som už bol úplne v pohode, asi to bola len nejaká akútna zimnica spojená s hnačkami. Prekonávanie vzdialeností nám uľahčilo metro, ktoré bolo síce pekné, ale bolo tam zakázané fotiť podobne ako na letiskách, tuneloch, colniciach a iných strategických bodoch. No fotiek z metra je aj tak plný internet.
Dopozerali sme zvyšok bazaaru a pokračovali okolo sovietskych pamiatok k timurovským pamiatkamn, k mešite Khast Imam.



Predierali sme sa úzkymi uličkami podobne ako v Bukhare a Samarkande, popri tom sa cez nás prehnalo stádo oviec. Tiež sme zistili, ako to vôbec funguje so smeťami, keď nemajú koše. Hádžu ich na zem a potom chodia smetiari, ktorí ich rukami hádžu do auta a odvážajú.



Pri bazaare som využil som poslednú možnosť a pocit silného žalúdka a ochutnal som miestne špeciality plov a lagman, ktoré ostatní už mali, len ja nie. Pravdupovediac, stále ostal šašlík na prvom mieste. Potom sme sa presunuli metrom naspäť do ubytovania, čím sme ukončili túto púť Tashkentom. Zbalili sme sa a večer sme prišli na letisko. Nakúpili sme posledné suveníry, vyplnili colné prehlásenia, odovzdali batožinu do útrob letiska a čakáme na lietadlo. Má meškanie hodinu, takže sme stihli východ slnka už na letisku, nie nad Aralským jazerom.

Aralské jazero sme potom tiež videli z lietadla. V Moskve sme mali na prestup len niečo vyše hodiny, a vo Viedni zisťujeme, že batožina nedošla. Ani tým ďalším letom nestihla. Už sa pripravujeme na rôzne katastrofické scenáre, ale na druhý deň nám ju poslali na Slovensko, takže všetko je ok. Následky sa u mňa prejavili ďalší deň, teplota 40.2 stupňov a brutálne hnačky, čo mi zabránilo v účasti na afterparty a výmene fotiek na haluškách v Slovak pube. Tak budúci rok bude snáď niečo chladnejšie, Island? Grónsko? Špicbergy? Sibír?



[ add comment ] ( 6929 views )   |  permalink  |  related link  |   ( 3 / 978 )

---

Tretia stovka v rade, toto si nemozem nechat ujst. Takmer sa to podarilo frisbee festivalu, ktory je v tom istom case, ale nakoniec u mna zvitazila chut dosiahnut hetrik. Tyzden pred stovkou to vyzeralo, ze sa z neba ma za vikend vyliat 10mm vody, ale tie predpovede za vela nestoja. Zoberiem si teda dazdnik.
Pobalil som sa skromne podla minuleho roku, akurat navyse beriem superovocie kustovnicu a iontak v prasku.



Podla vzoru z clanku od Miroslava Straku beriem este staru indulonu, nech ju miniem kludne aj celu.

Rano budik 4:10, lahke, ale energeticke ranajky, 5:30 som uz na starte a vypisujem prihlasky aj za ostatnych.

Runkeeper (mobilna aplikacia na sledovanie trasy) zapinam 5:56, co je nas cas odchodu. Kvoli meskajucemu vlaku vyrazame len styria, ostatni nas niekde dobehnu.

Tempo mame dobre, takto by sme boli medzi vitazmi. Miname Kamzik, predbiehaju nas ultrabezci a na Biely kriz prichadzame 8:08.

Tam zistujem dve neprijemnosti. Prvou je to, ze sa mi v batohu vylial dzus. Vydychol som si az v momente, ked som zistil, ze aspon nahradne ponozky su suche. Druhu neprijemnost po vyzuti sa boli zacinajuce pluzgiere na vnutornej strane paty. Zjavne nove a kvalitne vibramy su vacsie zlo ako natretie indulonou dobro. Mal som si dat radsej stare, derave, ale aspon vychodene vibramy. Tak aspon si to namazem este vacsou vrstvou indulony a ideme dalej. Sance na uspech klesaju, ale snazim sa to ignorovat. Tiez sa snazim opatrne naslapovat pri stupani do kopca.

Napriek tomu mame tempo dobre, kedze ti, co im meskal vlak, nas stale nevedeli dobehnut. Cestou sme sa dali do reci so skusenym stovkarom, co uz isiel dvadsiatu, ale vraj to nie je vela, lebo pozna jedneho, co ich ma za sebou uz 200. Raz sa mu stalo, ze lezal nevladny na Vapennej a dvaja okoloiduci ho museli kriesit. No isiel rychlejsie ako my, takze sa nam onedlho stratil.

Kratke obcerstvenie davame len na Somarovi, chceme totiz minimalizovat pocet zastaveni, najlepsie keby ich bolo len 14, ako na krizovej ceste.

Cudujeme sa, ze na Troch kamennych kopcoch nie je kontrola, takze ziaden cukrik nedostaneme.

Na Pezinskej Babe 11:13 dobiehame Bzdusa a Kaju, ktori nam stale utekali, mozno kvoli turistickym palickam. No ja preferujem chodenie len nohami, aby som sa v tazkych situaciach zvladol este rukami napit.

Dostavame palacinku s lekvarom, Kamila kupuje kofolu na doplnenie cukrov. Mierne mrholi, uz sa tesim ako vyuzijem dva prsiplaste a dazdnik. To som este netusil, ze to bol najsilnejsi dazd celeho vyletu. Ale keby som nemal dazdnik, tak by urcite prsalo. Pred odchodom este na paty aplikujem indulonu a stihli dobehnut Boogie a Filip, co cakali na zmeskany vlak na starte. No my na nich necakame, urcite nas dobehnu este raz.

Na Cmelku bolo vela ludi, akysi spolok chovatelov tibetskych dog, ako som sa neskor dozvedel. Miname niekolko smerovnikov a zastavujeme az na Skalnatej, z ktorej su pekne vyhlady na najblizsie useky trate. Po zapise do vrcholovej knihy zbiehame na Cermakovu luku, cestou sa este dorutia Boogie a Filip.

Cermak stihame v case 13:18. Cas mame dobry, aj ked doteraz nas vela ludi predbiehalo. Naozaj by som o nich nepovedal, ze viac ako polovica z nich tu stovku nedokonci. A ze odteraz budeme hlavne my predbiehat inych. Bzduso s Kajou vyrazaju skor a to vobec netusia, ze ich uz nedobehneme (len predbehneme). Ale aspon sa ocitnu na 10 sekund v hlavnych spravach STV.

Stretavam este Dusana, s ktorym som kedysi davno chodil na karate. Tiez sa objavuje aj v spravach.

Doplname vodu z najlepsej studnicky, aplikujem si indulonu na paty a ideme dalej. Pri Hubalovej si vyberame oboru, nie je to kratsie, ale aspon nemusime slapat tolko do kopca na Taricove skaly. A mozno uvidime muflona.

Zbiehame dole do Solosnicej doliny a pri vystupe na Vapennu si vyberame cestu po hrebeni cez Malu Vapennu. Je to trochu rychlejsie ale hlavne krajsie a panoramaticke. Na Malej Vapennej si davame pauzu, Filip testuje svoj horolezecky talent na skale. Tu som zistil, ze som zabudol cestou fotit. Tak tu su fotky:







Velku Vapennu zdolavame v case 16:26. Uzivame si posledne silne slnko, Kamila robi rozhovor pre STV a zdrhame rychlo prec, lebo chcu pocut suvisle vety. Na Mesacnej luke sa zastavujeme len kvoli peciatke a vode a ponahlame sa dalej.

Najblizsie zastavenie na viac ako minutu je az na Bukovej. Viaceri uz mali problemy. Kamilu posledne minuty bolelo koleno, Boogie mal problem s chodidlami - a to nechodil bosy ako je u neho bezne, Filip mal nieco s celou nohou. Ja len tie pluzgiere na patach, ale vdaka indulone to bolo rovnake ako na Bielom krizi. Poslednych 500 metrov som dal este sprint do krcmy, aby som predbehol zopar stovkarov a objednal 4 gulase. Minuly rok nam totiz nezvysil a museli sme si dat drzkovu.

Vsetci uz davno hovorili, ze sa rozhodli, ze sa v Bukovej rozhodnu pokracovat, takze sa tak museli zariadit. Davame si 40 minut pauzu, prelepujem si pluzgiere paskou, aby som ich uz nemusel mastit indulonou a ideme dalej. Prekvapivo je este svetlo. Minule sme prichadzali do Bukovej uz za tmy. Cas odchodu je 20:50.

Sokolske chaty produkuju hluk siroko - daleko, takze k nim nebol problem netrafit. Tam sa stalo jedine zle odbocenie, co nam sposobilo predlzenie trasy len o 300 metrov. To je celkom uspech oproti bludeniam v minulosti.

Domaci nas povzbudzovali, akoby sme boli na Tour de France. Kricali "hop, hop, hop, uz len 22 kilometrov". To celkom pozdvihne naladu a my pokracujeme dalej do temneho lesa. Znacenie tam je turistickymi znackami, bielymi faborkami a odrazkami na stromoch. Moja nova celovka s dosvitom 300 metrov nema problem. Preto idem prvy a hladam cestu. Uz sme teda nezabludili.

Ked sme vysli na asfaltku, tak mi ostatni sice neverili, ze treba ist v protismere, ale inu moznost nemali, tak museli ist so mnou. Na Rakovu prichadzame 22:45. A to sme o nej hovorili, ze polnocna kontrola.
Kazdopadne je to najlepsia kontrola, je na nej vatra, caj, cesnacka a tento rok novinka - medovina.
Kazdy rok je nejaka ina tema tohto stanovistia - druha svetova vojna, potom egypt, teraz to bolo nieco magicke.

Chvilu sme si posedeli, co sa ukazalo ako fatalna chyba. Filip bol na tom zle a Boogie podobne, skusali to rozhybat, ale neslo to. Potom vraj prespali v nejakej psej bude a rano stopli nieco do Bratislavy.

Dalej sme isli uz len dvaja, vystverali sme sa do sedla Mihalinova a Dobru Vodu sme dali v rekordnom case hodinu a 40 minut. Cely cas sme len predbiehali. V Dobrej Vode mala byt vraj ziva hudba, ale uz asi vsetci spali, a nic tam nehralo, tak sme si ani nesadli a isli dalej do ciela. Pre jednoduchost znovu volime asfaltku.

Podobne ako minuly rok aj teraz davam sprint na cielovej rovinke a vo dverach sa zrazam s Borisom, s ktorym som siel minuly rok. Dostavame peciatky s casmi 3:10 a 3:15 a diplom.

Autobus ide 6:15 z centra Brezovej, takze po 2 hodinach spanku nasleduje este jeden kruty 2 km presun.

Zaver:
Tento rok som uz nemal skoro ziadne bolesti s vynimkou niektorych drobnych svalov, sliach a uponov, ktore bezne nepouzivam. Jediny problem boli nove vibramy, co mi spravili male pluzgiere na patach, ale indulona a lepiaca paska to zachranili. Ale lepit pluzgiere uz nikdy viac. Nejde to dole ani namacanim, tak som si to len tak poobstrihoval okolo pluzgierov.
Regeneracia tiez trva podstatne kratsie ako predtym. Uz v pondelok sa chystam na trening. Mozno budem hrat naboso, ak neobujem kopacky.

Takto sa nam darilo minuly rok.
Takto sa nam darilo predminuly rok.

Zaznam trasy na runkeeper.com - vdaka externej baterke z dealextreme.com mi to vydrzalo zaznamenavat cely cas
Reportaz na STV
Reportaz v Trnavskom Hlase
Zapisky Miroslava Straku
Fotky Pete Greena

[ 1 comment ] ( 1263 views )   |  permalink  |   ( 2.9 / 1010 )

---

Minuly vikend som v priebehu 23 hodin padol asi 130 000 krat.



Podla wikipedie chodza je sustavny sled padov, ktorym jedinec zabranuje striedavym vysuvanim pravej a lavej dolnej koncatiny.

Ide o akciu Trnavska stovka, na ktorej som sa zucastnil uz po druhy krat. Minuly rocnik nam to trvalo 22 hodin a regeneracia trvala 3 dni. Tento rok to horsie byt nemoze, lebo stvrty den mam statnice.

Pobalil som sa skromne, z nasledovneho obrazku som skonzumoval vsetko okrem jednej zemle:


Rano budik o piatej, v pohode sa stiha start o siestej. Na starte si z vykladu vykonnostnych odznakov vyberam rovnikovy (=40 075km) - mam novy zivotny ciel:)


Z Bratislavy vyrazame 6:15 s byvalym spoluziakom Jurom len dvaja. Ratame s tym, ze sa k nam podobne ako minuly rok pridaju dalsi. Cesta ubieha rychlo. Preficali sme okolo par smerovnikov a 8:20 sme na Bielom Krizi, kde je prva kontrola. Stretavame tam Borisa, Jurovho basketbaloveho spoluhraca, ktory dokazal zdolat Elbrus (to inak aj ja planujem).

Po 20 minutovej pauze ideme dalej, miname zopar smerovnikov, tesime sa z pekneho pocasia a vyhladov:


O chvilu sme na Troch Kamennych kopcoch, kde je dalsia kontrola. Dostavame cukrik, peciatku a makame dalej. Cudujeme sa, kde su tam tie tri kopce. Jedine, na co sme prisli, boli vyznacene koty, ktore boli zasypane kopou kamenov, aby ich nazvalilo. Bolo ich ale viac ako tri.

11:20 dorazame na Pezinsku Babu. Tempo mame dobre, ale dost casu sme stratili cakanim v rade na kofolu - pred nami si niektori objednavali 8 piv, 4 kavy a podobne. Najblizsia krcma je az v Bukovej, takze si asi robia zasoby na 40km dopredu.
V krcme vidime asi najstarsieho ucastnika, ako si dava polievku a pivo. Uvazujeme, ci to zvladne. Skoda ze som sa nestavil, lebo som mu veril a v cieli bol dokonca pred nami.
Medzitym prisli aj Peto (moj buduci kolega na matfyze, ked spravim prijimacky na doktorandske) s Mirkou, tak sme isli dalej styria.


Celkovo sme sa na Babe zdrzali hodinu - to len ukazuje, co sa da do buducnosti zlepsit. Na dalsom useku stretavame postarsieho skuseneho chodca, ktoreho sme predbiehali do kopca a dole kopcom predbiehal on nas s tym, ze nam vitazstvo len tak nenecha, a zajtra ide na ortopediu. Celkovo inak stretavame vela zaujimavych ludi.

Na Cermak prichadzame 14:00. Kym ide Juro po vodu, ucim sa na statnice aproximacne algoritmy. Prelepujeme si nohy - mne specialna termoponozka derie lavu patu, Juro ma prvy pluzgier na boku chodidla. Pripravujem sa na prvu krizu - minuly rok som nasledujuci usek zacal krivat a zaostavat. Teraz sa snazim stale trochu viac zatazovat nohu, ktoru menej citim, aby som tomu predisiel. Bolo to celkom uspesne - az do konca som mal vsetky bolesti symetricke.

Prechadzame cez oboru, no bohuzial sa ziadnemu muflonovi nepodarilo stretnut nas. Dobiehame aj Borisa a teda najblizsi usek idu nase dve skupiny spolocne. V Solosnickej doline ani len nezastavili, takze ziaden strecing pre najvacsim vystupom na Vapennu sa nekonal. Osobne mi to moc nevadilo, a potesilo ma, ze sme isli skratkou, ktora bola ovela strmsia ako bezna cesta a isli sme aj cez Malu Vapennu, ktoru sme minuly rok minuli.

17:18 sme na Vapennej, takze samotny vystup nam trval len 58 minut! Neuveritelne, co sa ja teraz chromy v posteli nedozviem. Na vrchole posledny krat vidime slnko, z viacerych stran postupuju cierne mracna gigantickych rozmerov.


Ale na nas este slnko pecie, tak susime tricka a prelepujeme nohy. Definitivne si vymienam ponozky a minam aj posledne leukoplasty (minul som uz celu lekarnicku). Ako najlepsia metoda lepenia leukoplastov sa ukazuje "do kriza". Mame za sebou len 48km, no az do ciela som uz svoje nohy nechcel ani vidiet.

Po 35 minutovej pauze sa ponahlame dole, co sa ukazuje ako osudne v momente, ked sme zbadali zltu znacku. Podla mapy usudzujeme, ze najlepsie je vratit sa na Vapennu. Ale aspon sme cestou videli jaskynu Haviaren. Po cervenej sa dostavame na mesacnu luku, kde si davame dalsiu peciatku, doplname vodu, ked v tom nahle zahrmelo a spustil sa riadny lejak. Nastastie je tu celta asi 4*4 metre, pod ktoru sa v nudzi schovalo asi 45 ludi.


Mame poriadne stastie - siroko-daleko sa nenachadzal ziaden iny pristresok. Ked tento tropicky monzun zoslabol, rozbiehame sa dalej, ale pre istotu mame prsiplaste poruke.
Nasledny trojhodinovy pochod za striedania dazda a sucha bol celkom v pohode. Ked sme stali, pravidelne nas predbiehala skupinka s asi najmladsim ucastnikom (odhadom 11 rokov), ale ked sme slapali, tak sme predbiehali my ich. Islo sa nam dobre - rozpravali sme sa, dokonca az tak, ze sme zabludili. Ale stale sme boli na cervenej, takze nas nemohlo znepokojit, ze pomerne rychlym tempom sme z Cervenej hory zbehli dole na asfaltku namiesto znackovych 35 minut za "az" 33 minut. Ani to, ze sme namiesto doliny s vodnou nadrzou Bukova videli Zahorsku nizinu (pripisovali sme to zlej viditelnosti), ze na tej asfaltke islo neobvykle vela aut, ze sme prehliadli odbocku na zelenu...spamatali sme sa az pri tabulke Plavecky Peter.

Ked sa pozriete do Jurovej mapy, uvidite z Cervenej hory viacero cervenych znaciek, z ktorych dve maju dost podobny profil, no a my sme isli tou horsou pre nas. Toto mohol byt zasadny uder do nasej psychiky, no dohodli sme sa, ze pojdeme po asfaltke do Bukovej a budeme stopovat. Najprv nam nikto nezastavoval a uz to vyzeralo, ze budeme mat trasu o 5km asfaltky dlhsiu ako ostatni. Oprotiiducich aut bolo viac - odvazali stovkarov, co skoncili v Bukovej. Obcas nam niekto zablikal, zatrubil, pripadne nam zazelali vela stastia. Urcite sa museli dost cudovat, kadial to ideme. Ale nakoniec nam niekto zastavil a predlzenie trasy uz nebolo take vyrazne, len 2km.

V Bukovej nas cakali Martin (moj otec) a Marek (moj bratranec), ktori sa k nam pridali na nocnu cast. Auto nechali v Brezovej a autobusom sa doviezli do Plaveckeho Petra, odkial si spravili malu pripravu, aby zvladli nase tempo. No lejak ich donutil zdrzat sa dlhsie v krcme.
Gulas sa minul, takze nam ostala drzkova, no lepsie ako nic. Mirka tu konci, ale pridava sa Boris, ktoreho spolubojovnici to vzdali.


O jedenastej sa teda siesti vrhame do ciernej tmy. Z tejto casti si vela nepamatam, len to, ze som celovkou svietil na nohy niekoho predo mnou a opakoval som pohyby, aby som sa vyhol kaluziam a bahnu. Vobec sme nebludili (teda aspon si to myslim) a 0:50 sme sa ocitli na Rakovej. Posledni pred nami tu vraj boli o stvrt. Povbudive. Ale je to jednoznacne najlepsia kontrola, lebo kto chcel, mohol si dat teply caj, cesnacku a dalo sa zohriat pri vatre, ktoru bolo vidiet dodaleka.

Podobnym sposobom sme isli dalej, az na to, ze sme znovu isli zlou cervenou a do Dobrej Vody sme nakoniec dorazili modrou od Katarinky, co nam sposobilo predlzenie trasy o 500m, zamokrenie az do pasa kvoli vysokej mokrej trave, ale zato sme sa mohli pokochat nocnou oblohou, lebo bola velmi dobra viditelnost. Pred Dobrou Vodou si otierame vibramy, nechceme im predsa znecistit celu dedinu blatom.
Zatial som nemal ziadne problemy, akurat vzdy trva par minut na rozhybanie po kazdej pauze. Tuto kondicnu vyhodu oproti minulemu roku pripisujem absolvovanemu polmaratonu a niekolkym frisbee turnajom.

Z Dobrej Vody volime asfaltku kvoli jednoduchosti chodze - staci ist za niekym a pritom driemat. Pomaly sa zacina briezdit...
Poslednych 200 metrov davame s Borisom zaverecny sprint do ciela, a cielovy cas mame teda 5:05. Ostatni dosli o 5 az 15 minut neskor (Peto mal problemy s kolenom). Oproti minulemu roku sme boli na nohach o 35 minut dlhsie, ale vdaka bludeniu sme presli o 3km dlhsiu trasu. Taktiez sme mali dlhsie pauzy.

V cieli uz bolo vela ludi, ktori cakali na prvy ranny autobus.


Dalsi rok sa chystam znovu, ale startovat treba skor, aby sa stihol gulas v Bukovej a aby mali na Rakovej teplejsi caj. Vraj sa da uz od pol 6.

Takto sa nam darilo minuly rok.

[ 3 comments ] ( 240 views )   |  permalink  |   ( 3 / 1123 )

---

Pred 4 rokmi sme si robili na jednu bojovku luky. Boli ale dlhe, tazke, tazko sa napinali, proste neprakticke. Necudo, ze odvtedy ten moj zapadal prachom. Ale dnes som to zmenil.

Povodny luk sa skladal z dvoch vnorenych trubiek. Vonkajsia mala na okrajoch zarezy, aby sa tam udrzala tetiva. Tiez bola oblepena hnedou kobercovkou a este priesvitnou lepiacou paskou. Rozobral som ich, hla:



Trubky tvoria takmer 100% hmotnosti. Takze som z tej vonkajsej odresal 30cm kusok na madlo, ci ako sa to vola - ta cast, ktoru drzim a prechadza tade sip. Potom som mal este napad, ze by tetiva mohla nejak prechadzat vnotrom trubky a stacil by mozno len jeden zarez, len som to nedotiahol do konca:



Potom sa mi zdalo, ze ta vonkajsia trubka je moc biela a hnedu pasku nemam. No mame v kupelni novu tapetu, tak som sa spytal, ci nam nejaka ostala. A zrovna to bol kusok presne na tu cast luku. Ta tapeta bola samolepiaca.



Nasleduje najtazsia cast - tetiva, rozhodol som sa pripevnit je klasicky, dva zarezy na okrajoch, asi taketo:



Vyroba trvala asi 2 hodiny, ale bolo to zadarmo:) Cely luk napnuty vyzera takto:



[ add comment ] ( 3405 views )   |  permalink  |   ( 3.1 / 1185 )

---

Doteraz sa mi vsetky tury zdali kratke. Nepoznal som ten pocit, ze "uz mam dost". Preto ked som sa dopocul o tejto akcii, hned som si vyhladal vsetky informacie a dufal som, ze sa budem moct tento rok zucastnit. Vobec som necakal taku hojnu ucast a uz vobec nie znamych ludi. Vedel som, ze netreba podcenit pripravu, inak z toho bude peklo. Z clankov, co som precital som si predtym vobec nevedel predstavit nasledovne stavy:

"pomalicky s bolestami dokrivkavame k smerovniku"
"sme ako handrove babiky"
"nohy su uplne zdrevenene, tazke ako centy"
"krivajuci zastup na smrt unavenych spinavych zanedbanych stovkarov"

No aj tak som sa nijak vynimocne nepripravoval. Len som si dvakrat vybehol na Kobylu.

Piatok vecer

Pobalil som sa co najuspornejsie, podla rad skusenejsich

a nastavujem tri budiky na 4:44 a idem spat 22:40.

Sobota

Rychlo sa zbalim a idem na stanicu...prichadzam 5:50, no uz tam je asi 100 ludi. Adam, Marek a Kika su uz registrovani (predtym som poznal len Adama). Po 5 minutovom vystati rady dostavam startovacie cislo 154 a o 6 vyrazame. Musime udrziavat rychle tempo, nemozme robit pauzy. Do kopca mame priemer 5km/h, dole kopcom 7. Ale aj tak nas predbehuju taki, co to chcu prejst klusom. No moc im neverime, ze zajdu dalej ako po Cermak. Prva zastavka 8:15 Biely Kriz. Peciatka, rychly strecing, banan a hned pokracujeme. Nezastavujeme ani len na kopcoch s peknymi vyhladmi - na to sme tu neprisli:) Keby sme zastavovali, hrozi ze to neprejdeme cele. Takze az peciatka na Troch Kamennych Kopcoch, dostali sme aj cukrik a hned pokracujeme. Obcas sa aj brodime takymito mociarmi:

Na Pezinskej Babe tajna kontrola - dohodli sme si pauzu 15 minut na jedlo a strecing. V ohrade si kon pyta od nas jest...ako keby mu nestacila ta kopa sena, co ma v senniku:) Pochybujeme, ze by taky kon, co sa len prechadza v ohrade, zvladol stovku. Je 10:30 a vyrazame. Caka nas velke stupanie, kazdy ide svojim tempom, no potom ideme zase spolu. Adam rozpucil taku plechovku na ceste, netusil, ze moze byt este plna piva. Niektori si asi pripravuju dopredu zasoby, rozlozia ich po trase, aby ich nemuseli brat v batohu. Vrchol Skalnata - cvak fotakom:

ale nezastavujeme, najblizsie az na Cermaku.
Tu zacinam pocitovat jeden konkretny sval na lavej nohe, ktory asi v beznom zivote moc nepouzivam. Snazim sa vystrecovat, ale aj tak najblizsich 15 km je to Prva Kriza. Obisli sme Taricove skaly - vraj najkrajsie miesto v Malych Karpatoch. Skoda. Ale usetrili sme mozno aj 100 metrov prevysenia.
Nasleduje vystup na Vapennu - hrozivo vyzerajuci strmy kopec, 500 metrov prevysenie, ze vraj kto uz vyjde na Vapennu, tak prejde celu stovku. No uvidime. Napodiv to nebolo az take zle - lepsie sa mi islo hore kopcom ako dole. Na Vapennej sa cakame, fotime pekne vyhlady.

Od Vapennej sme uz isli siesti, pridali sa k nam este Basa a Katka. Dalsia kontrola na Mesacnej luke bola so studnickou, ale dlho sme necakali, lebo sme zistili, ze nemame az taky dobry cas, ako sme mysleli. Nasleduje dlhy pochod do Bukovej bez zastavenia asi 3 hodiny. Ked som zastavil, aby som sa napil a kvoli tvrdej asfaltke dal do vibram specialne protiotlakove gelove vlozky, potom som musel ostatnych dlho dobiehat.
Konecne sme sa dockali o tristvrte na 9 vytuzeneho gulasu v Bukovej. Stal sice 2.30 eur, ale stal za to. Kika uz dalej nemohla ist, ale mala zabezpeceny odvoz. Pred nami prislo do Bukovej len 130 stovkarov. Takze sme na tom este celkom dobre. Dalej ideme len piati. Zacalo sa stmievat, je to akcnejsie. Najprv sa nevieme rozhodnut, ci po zelenej, alebo cervenej, no nakoniec to bola cervena. Z tejto casti si moc nepamatam, len tolko, ze sme sa rozpravali a bludili sme, az sa k nam pripojili dalsi stovkari. Spolocne sme uz nejak trafili na Rakovu, len boli to utrapy. Ako vravi iny clanok: Martyrium. Nohy som prekladal len silou vole. Teda len lavu, prava bola este v pohode. Na Rakovej nas cakala vojenska kontrola aj s obcerstvenim.

Tak dlho sme sa obcerstvovali (mozno 5-10 minut), ze nam ti skuseni stovkari usli. Aspon ze vieme, kade mame ist. Ideme pomaly, uz skoro vsetci maju otlaky, alebo su inak postihnuti:) Cesta sa zdala ovela dlhsia ako v skutocnosti bola. Nekonecne stupanie vyvrcholilo sedlom Mihalinova. Z tade to mal byt kusok do Dobrej vody, len to trvalo velmi dlho. V tme sa neda velmi odhadnut rychlost, ale bola asi 2 krat mensia ako pocas beznej tury. Potesili nas svetielka Dobrej Vody. Predbehli nas este dvaja stovkari a konecne sme sa doteperili na kontrolu v krcme.

Boli tam taki podgurazeni domorodci, ktori o 2 v noci vyspevovali najnovsie hity od Horkyze Slize. Vraj pred nami prislo len 60 stovkarov. To znamena, ze tych 70 to asi zabalilo v Bukovej, kedze sme nikoho nepredbehli. Rozhodujeme sa, ci ist asfaltkou ako ostatni, alebo po cervenej, ktoru pozname. Nakoniec si nechavame poradit a ideme po asfaltke so skupinkou, ktora nas dobehla. Tato faza bola ovela lepsia ako predchadzajuca, lebo ma uz zacalo boliet vsetko na nohach a lahsie sa mi ignorovala lava noha. V praxi to znamena, ze som nemusel krivat:) Nahodili sme take tempo, ze za hodinu a tristvrte sme uz boli v cieli. Potom uz len finalny sprint po cielovej rovinke a po schodoch na prve poschodie pre diplom. Tam uz bolo asi 50 spiacich turistov, ktori cakali na autobus. My sme mali stastie, ze nas odviezlo auto. Takze prva stovka zvladnuta, o rok sa ide znova:)
(toto bolo pisane den po stovke v posteli, chromy a nevladny, jedlo a pitie mam pri posteli)

[ 3 comments ] ( 768 views )   |  permalink  |   ( 3.1 / 1296 )

---

Ako prve treba mat drevo. Mne posluzili take drevene listy. Boli sice stare, ale pevne, nezlomitelne rukami/nohami. Na cepel s ruckou som vyhradil 150 cm. Zastitu tvoria dva asi 30cm kusy spojene, v strede sa vytvoril taky otvor pre hlavnu tyc. Do kazdej z tych dvoch casti zastity teda treba vyrezat polovicu toho otvoru. Nakoniec sa to vsetko pospaja, ako to ma byt a zosrobuje.

Dalej treba mat mirelon s priemerom asi 10 cm a dlzkou 2 metre. Pozdlzne sa rozreze na polovicu. Toto vsetko je vidno na prvom obrazku, lebo to boli najlahsie casti konstrukcie.

Nasleduje sitie. Aby mirelon drzal na dreve a nevyzeral ako kyjak, tak ho treba ohnut do opacnej strany ako je prenho prirodzene. Preto sitie zacina ako na druhom obrazku.

Mozno to nebolo uplne optimalne, casom spomeniem take vylepsenie. Este k tomu som zacal nitou a to bolo uz uplne nevhodne. Treba sit bud nilonovou nitou alebo spagatom. Musi to byt poriadne pevne a uzlik sa nesmie dat prevliect cez dieru.

Dalej treba ten mirelon ohnut do neprirodzenej strany a spojit opacne konce. Samozrejme tak, ze sa dovnutra uzavrie cepelova cast dreva ako na tretom a stvrtom obrazku.

Casom som si uvedomil, ze na zvysenie pevnosti a pre lepsi komfort pri siti je vhodne obtocit spagatom cepel pri kazdom stehu. Nie celu cepel, ale treba preskocit dva rady dier. Lepsie povedane, ked sa ide ihlou na lavej strane zhora dole, dalsie prepichnutie bude na pravej strane zdola hore, pricom ide nit okolo celej cepele v smere hodinovych ruciciek. To cele pri pohlade zhora na mec, teda ze ti prave ide prebodnut oci. Tuto specialnu techniku je vidiet na piatom a siestom obrazku.

Cepel sa ukonci takym spicom, ktory sa obsije co najviac aby sa nim dalo teoreticky aj bodat, aj ked sa nebude.

Z mirelonu potom ostali take kusky ako na deviatom obrazku...co s nimi? No predsa skraslit cepel, lebo je prilis rovna. Zvysky sa rozdelia na styri cesti a zosiju ako na desiatom obrazku.

Paralelne s tym sa moze cepel pozdlzne obalovat kobercovkou ako na jedenastom obrazku. Na nom je aj konecne vidiet rucku, ktora vyzera byt dlha, ale odporucam ju este predlzit aspon o 10 cm, a teda skratit cepel.

Dalsi postup je upevnenie tych lietadielok zo zvyskov na cepel. Ohynaju sa zas do neprirodzeneho smeru a prilepia na cepel ako na dvanastom obrazku. Cepel bude potom vyzerat ovela mohutnejsie.

Nasleduje uprava rucky. Ja som este na zaciatku obrusil viac hrany tam kde bude rucka, aby sa to pohodlnejsie drzalo a v tomto kroku som to len obtocil spagatom, ale sa to moc neosvedcilo, lebo sa to obcas posuvalo. Odporucam ju teda obalit nejakou kozou.

Najtazsie na celom meci bolo vymysliet, ako ho vyvazit. Na koniec treba dat nejake zavazie. Zvykne sa odliat olovo, ale nie kazdy ma take moznosti. Takze v zeleziarstve som kupil podlozky, dva sroby, do dreva som vyvrtal dve diery, aby sa tam akurat zmestili sroby a aby ti sroby zvnutra co najtesnejsie drzali tie podlozky. Toto si vyzaduje mimoriadnu presnost a je to vidiet na dalsich dvoch obrazkoch.

Nakoniec sa to cele obalilo kobercovkou a zastita mirelonom a ciernou kobercovkou, aby to nebolo take jednofarebne.
Mec naozaj posobil odstrasujuco, cely Tordhan sa nedostal do priameho boja. Posledny den sa v nehernom dueli po par zasahoch zlomil. Uplne pri koreni cepele. Zrejme boli na vine dve diery, kde sa spajala zastita s cepelou.
Kazdopadne ale odporucam si takyto mec spravit, vyzera dobre a je lacny (asi 50sk + to zavazie na koniec + 7 hodin roboty)


[ add comment ] ( 4440 views )   |  permalink  |   ( 3.1 / 1037 )

---

Magento can wrap every template into a div with title of it's name. This can be done in admin > System > Configuration > Developer.



But switch Current Configuration Scope in upper left corner to website or some store view, because that config is not available in default config.



Now in Debug section change Template Path Hints to "Yes".



Make sure you have disabled cache or refresh it and load frontend. You will see many red borders with titles. That are paths to template files in app/design/.

Template hints in backend

And what if you want template hints in backend? That is not so obvious, but it can be done by storing some config to database. It is not available to change in admin. So run this query:

INSERT INTO core_config_data (scope, scope_id, path, value)
VALUES ('default', 0, 'dev/debug/template_hints', 1),
('default', 0, 'dev/debug/template_hints_blocks', 1);


When you want to remove that hints, change values of that config to 0.

With this knowledge we can speed up turning template hints on and off also in frontend. Paths in config are:

'dev/debug/template_hints'
'dev/debug/template_hints_blocks'

,where _blocks means names of the blocks in upper right corner.



[ 1 comment ] ( 6835 views )   |  permalink  |  related link  |   ( 2.9 / 1084 )

---

Na letnej skole p-matu (25.-31.7.2009) som mal kruzok o peceni. Napriek pochybnostiam sa vsetko podarilo. Povodny napad bol zo stranky http://www.evilmadscientist.com/article ... talcookies. Ale efektivnejsie bolo namiesto stvorcov robit trojuholniky. Recept bol nasledovny:

1kg polohrubej muky
0.5kg cukru
4 vajcia
4*125g masla

Vsetko vymiesat, vyvalkat, rozdelit na 256 casti, z toho do 84 casti sa pridalo kakao. Potom sa z jednotlivych casti spravili dlhe trojboke hranoly, pospajali do takej strudly, nakrajali a upiekli.


[ add comment ] ( 3862 views )   |  permalink  |   ( 2.9 / 1274 )

---

| 1 |

Created by Miso Kovac, 9.8.2009 - Page Generated in 0.1064 seconds | Site Views: 3673 - theme by Jos Faber