Trnavska stovka 2011 
8.6.2011, 10:15 - Turistika
Minuly vikend som v priebehu 23 hodin padol asi 130 000 krat.



Podla wikipedie chodza je sustavny sled padov, ktorym jedinec zabranuje striedavym vysuvanim pravej a lavej dolnej koncatiny.

Ide o akciu Trnavska stovka, na ktorej som sa zucastnil uz po druhy krat. Minuly rocnik nam to trvalo 22 hodin a regeneracia trvala 3 dni. Tento rok to horsie byt nemoze, lebo stvrty den mam statnice.

Pobalil som sa skromne, z nasledovneho obrazku som skonzumoval vsetko okrem jednej zemle:


Rano budik o piatej, v pohode sa stiha start o siestej. Na starte si z vykladu vykonnostnych odznakov vyberam rovnikovy (=40 075km) - mam novy zivotny ciel:)


Z Bratislavy vyrazame 6:15 s byvalym spoluziakom Jurom len dvaja. Ratame s tym, ze sa k nam podobne ako minuly rok pridaju dalsi. Cesta ubieha rychlo. Preficali sme okolo par smerovnikov a 8:20 sme na Bielom Krizi, kde je prva kontrola. Stretavame tam Borisa, Jurovho basketbaloveho spoluhraca, ktory dokazal zdolat Elbrus (to inak aj ja planujem).

Po 20 minutovej pauze ideme dalej, miname zopar smerovnikov, tesime sa z pekneho pocasia a vyhladov:


O chvilu sme na Troch Kamennych kopcoch, kde je dalsia kontrola. Dostavame cukrik, peciatku a makame dalej. Cudujeme sa, kde su tam tie tri kopce. Jedine, na co sme prisli, boli vyznacene koty, ktore boli zasypane kopou kamenov, aby ich nazvalilo. Bolo ich ale viac ako tri.

11:20 dorazame na Pezinsku Babu. Tempo mame dobre, ale dost casu sme stratili cakanim v rade na kofolu - pred nami si niektori objednavali 8 piv, 4 kavy a podobne. Najblizsia krcma je az v Bukovej, takze si asi robia zasoby na 40km dopredu.
V krcme vidime asi najstarsieho ucastnika, ako si dava polievku a pivo. Uvazujeme, ci to zvladne. Skoda ze som sa nestavil, lebo som mu veril a v cieli bol dokonca pred nami.
Medzitym prisli aj Peto (moj buduci kolega na matfyze, ked spravim prijimacky na doktorandske) s Mirkou, tak sme isli dalej styria.


Celkovo sme sa na Babe zdrzali hodinu - to len ukazuje, co sa da do buducnosti zlepsit. Na dalsom useku stretavame postarsieho skuseneho chodca, ktoreho sme predbiehali do kopca a dole kopcom predbiehal on nas s tym, ze nam vitazstvo len tak nenecha, a zajtra ide na ortopediu. Celkovo inak stretavame vela zaujimavych ludi.

Na Cermak prichadzame 14:00. Kym ide Juro po vodu, ucim sa na statnice aproximacne algoritmy. Prelepujeme si nohy - mne specialna termoponozka derie lavu patu, Juro ma prvy pluzgier na boku chodidla. Pripravujem sa na prvu krizu - minuly rok som nasledujuci usek zacal krivat a zaostavat. Teraz sa snazim stale trochu viac zatazovat nohu, ktoru menej citim, aby som tomu predisiel. Bolo to celkom uspesne - az do konca som mal vsetky bolesti symetricke.

Prechadzame cez oboru, no bohuzial sa ziadnemu muflonovi nepodarilo stretnut nas. Dobiehame aj Borisa a teda najblizsi usek idu nase dve skupiny spolocne. V Solosnickej doline ani len nezastavili, takze ziaden strecing pre najvacsim vystupom na Vapennu sa nekonal. Osobne mi to moc nevadilo, a potesilo ma, ze sme isli skratkou, ktora bola ovela strmsia ako bezna cesta a isli sme aj cez Malu Vapennu, ktoru sme minuly rok minuli.

17:18 sme na Vapennej, takze samotny vystup nam trval len 58 minut! Neuveritelne, co sa ja teraz chromy v posteli nedozviem. Na vrchole posledny krat vidime slnko, z viacerych stran postupuju cierne mracna gigantickych rozmerov.


Ale na nas este slnko pecie, tak susime tricka a prelepujeme nohy. Definitivne si vymienam ponozky a minam aj posledne leukoplasty (minul som uz celu lekarnicku). Ako najlepsia metoda lepenia leukoplastov sa ukazuje "do kriza". Mame za sebou len 48km, no az do ciela som uz svoje nohy nechcel ani vidiet.

Po 35 minutovej pauze sa ponahlame dole, co sa ukazuje ako osudne v momente, ked sme zbadali zltu znacku. Podla mapy usudzujeme, ze najlepsie je vratit sa na Vapennu. Ale aspon sme cestou videli jaskynu Haviaren. Po cervenej sa dostavame na mesacnu luku, kde si davame dalsiu peciatku, doplname vodu, ked v tom nahle zahrmelo a spustil sa riadny lejak. Nastastie je tu celta asi 4*4 metre, pod ktoru sa v nudzi schovalo asi 45 ludi.
fotka_tlacenice_pod_celtou

Mame poriadne stastie - siroko-daleko sa nenachadzal ziaden iny pristresok. Ked tento tropicky monzun zoslabol, rozbiehame sa dalej, ale pre istotu mame prsiplaste poruke.
Nasledny trojhodinovy pochod za striedania dazda a sucha bol celkom v pohode. Ked sme stali, pravidelne nas predbiehala skupinka s asi najmladsim ucastnikom (odhadom 11 rokov), ale ked sme slapali, tak sme predbiehali my ich. Islo sa nam dobre - rozpravali sme sa, dokonca az tak, ze sme zabludili. Ale stale sme boli na cervenej, takze nas nemohlo znepokojit, ze pomerne rychlym tempom sme z Cervenej hory zbehli dole na asfaltku namiesto znackovych 35 minut za "az" 33 minut. Ani to, ze sme namiesto doliny s vodnou nadrzou Bukova videli Zahorsku nizinu (pripisovali sme to zlej viditelnosti), ze na tej asfaltke islo neobvykle vela aut, ze sme prehliadli odbocku na zelenu...spamatali sme sa az pri tabulke Plavecky Peter.

Ked sa pozriete do Jurovej mapy, uvidite z Cervenej hory viacero cervenych znaciek, z ktorych dve maju dost podobny profil, no a my sme isli tou horsou pre nas. Toto mohol byt zasadny uder do nasej psychiky, no dohodli sme sa, ze pojdeme po asfaltke do Bukovej a budeme stopovat. Najprv nam nikto nezastavoval a uz to vyzeralo, ze budeme mat trasu o 5km asfaltky dlhsiu ako ostatni. Oprotiiducich aut bolo viac - odvazali stovkarov, co skoncili v Bukovej. Obcas nam niekto zablikal, zatrubil, pripadne nam zazelali vela stastia. Urcite sa museli dost cudovat, kadial to ideme. Ale nakoniec nam niekto zastavil a predlzenie trasy uz nebolo take vyrazne, len 2km.

V Bukovej nas cakali Martin (moj otec) a Marek (moj bratranec), ktori sa k nam pridali na nocnu cast. Auto nechali v Brezovej a autobusom sa doviezli do Plaveckeho Petra, odkial si spravili malu pripravu, aby zvladli nase tempo. No lejak ich donutil zdrzat sa dlhsie v krcme.
Gulas sa minul, takze nam ostala drzkova, no lepsie ako nic. Mirka tu konci, ale pridava sa Boris, ktoreho spolubojovnici to vzdali.


O jedenastej sa teda siesti vrhame do ciernej tmy. Z tejto casti si vela nepamatam, len to, ze som celovkou svietil na nohy niekoho predo mnou a opakoval som pohyby, aby som sa vyhol kaluziam a bahnu. Vobec sme nebludili (teda aspon si to myslim) a 0:50 sme sa ocitli na Rakovej. Posledni pred nami tu vraj boli o stvrt. Povbudive. Ale je to jednoznacne najlepsia kontrola, lebo kto chcel, mohol si dat teply caj, cesnacku a dalo sa zohriat pri vatre, ktoru bolo vidiet dodaleka.

Podobnym sposobom sme isli dalej, az na to, ze sme znovu isli zlou cervenou a do Dobrej Vody sme nakoniec dorazili modrou od Katarinky, co nam sposobilo predlzenie trasy o 500m, zamokrenie az do pasa kvoli vysokej mokrej trave, ale zato sme sa mohli pokochat nocnou oblohou, lebo bola velmi dobra viditelnost. Pred Dobrou Vodou si otierame vibramy, nechceme im predsa znecistit celu dedinu blatom.
Zatial som nemal ziadne problemy, akurat vzdy trva par minut na rozhybanie po kazdej pauze. Tuto kondicnu vyhodu oproti minulemu roku pripisujem absolvovanemu polmaratonu a niekolkym frisbee turnajom.

Z Dobrej Vody volime asfaltku kvoli jednoduchosti chodze - staci ist za niekym a pritom driemat. Pomaly sa zacina briezdit...
Poslednych 200 metrov davame s Borisom zaverecny sprint do ciela, a cielovy cas mame teda 5:05. Ostatni dosli o 5 az 15 minut neskor (Peto mal problemy s kolenom). Oproti minulemu roku sme boli na nohach o 35 minut dlhsie, ale vdaka bludeniu sme presli o 3km dlhsiu trasu. Taktiez sme mali dlhsie pauzy.

V cieli uz bolo vela ludi, ktori cakali na prvy ranny autobus.


Dalsi rok sa chystam znovu, ale startovat treba skor, aby sa stihol gulas v Bukovej a aby mali na Rakovej teplejsi caj. Vraj sa da uz od pol 6.

Takto sa nam darilo minuly rok.

[ 3 comments ] ( 240 views )   |  permalink  |   ( 3 / 1118 )

<Back | 1 | Next> Last>>